Keď za jeden deň zažijete toľko, čo doma za pol roka - Etiópia (05)

Autor: Pavel Baričák | 5.10.2011 o 9:19 | (upravené 15.11.2011 o 14:41) Karma článku: 11,43 | Prečítané:  3047x

Deň pred výletom do chrámu Debre Damo som sa bol spýtať na autobus do Aksumu. Povedali mi, že ide vždy ráno o piatej. O pol piatej ráno som teda moje telo nekompromisne vykopal z postele a nadobro sa zbalil. Bol som celý doštípaný od bĺch. Antimoskyto krém, ktorý som si kúpil v Indii, zaberal len na komáre. Celú noc mi bzučali okolo hlavy, ale ani raz neďobli. Neviem, čo do toho tí žltí ľudkovia dávajú, ale fungovalo to. Len nie na blchy. Ani neviem, akým zázrakom sa mi v to ráno podarilo jednu vysypať z nohavíc. Bez zľutovania som s ňou jemným pritlačením zmapoval podlahu. Pochopil som, že ak ide o prežitie, všetky budhistické pravidlá idú bokom.

So zalepenými očami kráčam na autobusovú stanicu. Na bráne obrovského parkoviska visí reťaz a mohutný zámok. Pred ňou postáva asi dvadsať ľudí. Čakajú, kým sa otvorí. „Dnes je mystický dátum, tento deň bude určite stáť za to," vravím si v duchu. „To som zvedavý, čo zažijem, keď vlastne každý etiópsky deň je slušná nakladačka."

Napriek tomu, že bola ešte tma a mal som na hlave kapucňu, objavili ma! „Beloch! Cudzinec, asi cestovateľ! Keď si dovolil priletieť do našej krajiny, musí byť boháč!!!" kričali biele oči Etiópčanov, ktoré po mne zo zvedavosti okamžite sliedili. Tí odvážnejší začali okolo mňa sťahovať slučku a otázkami typu odkiaľ pochádzam, čo robím a kam idem, si na mne brúsili ich príšernú angličtinu. Bola horšia ako tá moja, a to už je čo povedať.

Vyslobodil ma jeden vysokoškolský učiteľ. Učil ekonómiu, ale keďže školstvo je v tejto krajine viac než úbohé (snáď bude stačiť, keď napíšem, že zo sto inžinierov nevedel v addisabebskej továrni Matadoru zmerať šublerou zápalkovú škatuľku ani jeden. A to mali niektorí aj dve vysoké školy!), stačil som mu o ekonómii za tých desať minút porozprávať viac, ako on učil. V Etiópii je totiž dokopy „päť" fabrík. Ekonóm po vysokej škole strávi život v banke za priehradkou. Kto iný, veď ho naučili počítať! No vráťme sa k môjmu plánu, ktorý znel lákavo - pevnosť mníchov Debre Damo.

Keď padla zámka z brány, hneď ma odchytili staniční pobehajovia a došikovali ma k vytúženému dopravnému prostriedku. Mal som v pláne ísť do dedinky Bizet, ktorá sa nachádza v polovici cesty do Aksumu. Sám som zvedavý, ako ten Bizet nájdem, lebo ani Google si neškrtol. Poučený domácim dopravným systémom som sa rozhodol pre mikrobus, hoci stál dvakrát viac ako klasický autobus. „Ten je ale oveľa pomalší a často vyrazí s veľkým meškaním, pretože pri okružnej ceste po meste ešte zbiera cestujúcich, aby sa celý voz naplnil. To už viem," úročil som nadobudnuté poznatky.

Dojednať si v krajinách tretieho sveta dopredu cenu je veľmi dôležité, to ma naučilo cestovanie už dávno. Vodičov pobočník stanovil trikrát vyššiu cenu, ako by pýtal od domorodca. Ako muž znalý pomerov som pokojným hlasom zjednal cenu na dvojnásobok normálneho cestovného. Súhlasil.

Všetci spolucestujúci po mne pozerajú, ja sa usmievam. Vedľa mňa sedí mladá Etiópčanka. V taškách má dva živé kohúty a ja dúfam, že ma neďobnú. Susedka sa tiež usmieva. Taká milá ranná psychiatria. Vyrážame štyridsať minút po piatej. Rekord!

Ethiopia-7327.jpg

Ethiopia-7329.jpg

Kto má ťavu, je boháč

Z Wukro do Adigratu (o 80 km ďalej) našťastie vedie kvalitná asfaltka. Postavili ju čínski inžinieri. Čína sa s tým nepára - podpláca vládu, a tak získava kšefty. Celá Etiópia je preplnená nekvalitnými čínskymi brakmi (oblečenie, obuv, veci dennej spotreby atď.). Čína ovláda celý trh, nik iný nemá povolenie dodávať do tejto krajiny tovar. Obyčajní ľudia s tým nie sú spokojní, ale to je všetko, čo s tým môžu spraviť. Pre osobný zisk politikov je lepší úplatok a držanie vlastného národa v nevzdelanosti, biede a chudobe ako postavenie vlastných tovární na výrobu obuvi, šatstva či dáždnikov (raz som chcel v jednom mojom románe použiť prirovnanie „nepotrebný ako dáždnik v Afrike" a veru dobre, že som tak nespravil, pretože táto pomôcka je tu hojne využívaná na ochranu pred slnkom).

Zvyšok vozovky do Aksumu je v dezolátnom stave, cesta sa ešte len bude stavať. Hocijaká najhoršia slovenská cesta vedúca k miestnemu kravínu je lepšia ako cesta prvej triedy v severnej Etiópii. To si bude moje telo pamätať do konca života.

Ideme. Všetky okienka na mikrobuse sú otvorené dokorán. Nedajú sa zatvoriť, pretože všetky umelé patenty sú vylámané. Nemôžem čakať v lete snehové vločky, všakže? Z dier duje studený ranný vzduch, ktorý autobus rútiaci sa zákrutami svojimi sklenenými chlopňami pažravo naberá. Sedím vzadu, takže to všetko schytávam. Ostatní pospali, mrznem asi len ja. Kompenzuje to však nádherná krajina, ktorá sa mihá za oknami. Ťažko opisovať etiópske červené hornaté kopce, hlboké zrázy porodené prudkými riekami v období dažďov, zelené pásma striedajúce sa so šedivým horstvom. Stále sa krútime cez vrchy vysoké 2000 až 2300 metrov. Som uchvátený a sám neviem, či mám zimomriavky z chladu alebo z toho nádherného dokumentárneho filmu, čo mi frčí pred očami.

Pred mestom Adigrad sprievodca vymýšľa, že ak chcem ísť až do mestečka Bizet, musím doplatiť ďalšie peniaze. Je to síce okolo jedného eura, ale nepáči sa mi jeho prístup „hajzlíka". Odmietam pristúpiť na ďalšie platenie, dokonca aj domáci cestujúci sa ma jednohlasne zastávajú. Po prvom kole dohadov mladý ustupuje. Po pár kilometroch autobus zastavuje a on sa ide vyvracať. Prišlo mu z tých kopcov zrejme zle. V duchu sa modlím, aby si teraz Etiópčania nezačali namýšľať, že som ho kvôli našej „hádke" uriekol. V Etiópii sa totiž chýry a povery šíria rýchlosťou hnačky. Pred vystúpením v mestečku Bizet odo mňa nakoniec vytúžené peniaze dostáva. Nechcel mi totiž vrátiť batoh. Milý, však?

Keď pominul kúdol prachu a mikrobus ukryla zákruta, udial sa pre domácich zázrak. Po dlhých dňoch nudného chodu bežného farmárskeho života do ich mestečka opäť zavítal beloch!!! Okolo mňa je v priebehu sekundy asi tridsať černochov rôznych vekových kategórií, kúzelník by sa mohol schovať. Hlavne staršie deti to na mňa šijú bez rešpektu: „Give me!" Mladšie ročníky poznajú len skrátenú formu: „Give!" ale gesto s vystretou otvorenou dlaňou ovládajú všetci dokonale. Každému je jasné, že mierim do Debre Damo. Špekulanti majú pravidlá obchodu v krvi, idú teda rovno na vec a obratom mi ponúkajú džíp ku kláštoru. Chcú „iba" 80 dolárov. Toľko zarobí v Etiópii učiteľ za dva mesiace. Začína sa teda dialóg:

- Koľko kilometrov je to k chrámu? - pýtam sa a očakávam strašné číslo.

- Dvadsaťpäť, - odpovedá mi nejaká špinavá a strapatá hlava.

- Tu píšu, že len šestnásť, - mávam davu cestovateľskou knihou pred ciferníkom.

- Dobre, okolo sedemnásť, ale je to aj tak ďaleko. Potrebujete auto, - dostávame sa konečne k jadru problému.

- Pozri sa, vidíš moje nohy? Sú zdravé, - ukazujem na moje dolné končatiny, ktoré ma nosia po tomto svete už dlho a ja ich za to milujem.

- Je to cez tridsať kilometrov. Samé stúpanie, - melie si svoje nadháňač a v hlave už počíta svoje percentá z biznisu.

Cez hlúčik zvedavcov je ku mne zrazu postrkovaný akýsi černoch. V očiach má pokoj, spod veselej čiapky mu vytŕčajú dredy. Perfektnou angličtinou mi oznamuje, že ku križovatke je to šesť kilometrov po dobrej ceste a potom sa už musí ísť peši alebo džípom, pretože normálne autá by tam nevyšli. Súhlasí, že ma bude sprevádzať.

V miestnej krčme do seba ešte hádžem nejaké mäso. Asi kozľacinu. Nič iné dnes ráno nemali. V tejto krajine som musel s mojou zdravou výživou (skoro vegetariánskou) ustúpiť priam na nulu. V mestách, ktoré som zatiaľ navštívil, poznali zo zeleniny jedine zemiaky a cibuľu. Neskôr sa zjavili aj paradajky, paprika či kapusta, ale to som si musel ešte pár dní počkať na mestá Aksum, Gonder a Bahir Dar, kde som sa dočkal vitamínových Vianoc. Ak som chcel prežiť, musel som sa zatiaľ uspokojiť s nezdravou potravinovou genocídou. To, čo som mal však na tanieri teraz, bola obyčajná guma - mäso sa nedalo žuť, nieto ešte prehĺtať! Zjedol som aspoň inžiru, ktorá mi už síce začína liezť hore krkom, ale spomienka na včerajší sľub ma vracia k pokore, a tak poslušne papám a ďakujem. Ako súčasť sprepitného som tam nechal aj plastovú fľašu, po ktorej sa domácemu, ktorý ma obsluhoval, len tak zaleskli oči. Etiópčania totiž vedia zužitkovať všetko. Z toho, čo Las Vegas spotrebuje za jeden deň, by oni žili mesiac. To nie je vtip, ale realita. Nepoznajú slovíčko „konzum", môžete mi veriť.

Kráčam s Gabrielom. Toto krstné meno je tu populárnejšie ako v Poľsku krovky, pretože je jedným z mien svätej trojice. Myslím tej druhej zloženej so svätého Michaela, Rafaela a Gabriela. Najprv od môjho sprievodcu ťahám zvyklosti, princípy a odpovede na otázky, ktoré mi počas prvých dní skrsli v mysli. Neskôr mi ukazuje zápisníček s menami cudzincov, ktorých už takto viedol k chrámu. Sú tam Nemci, Kanaďania, Holanďania, Izraelci, Rusi a dokonca aj Poliaci. Dopisujem mu moje meno a adresu a teším sa, že som zasa niekde zapichol zástavu Slovenska.

Ethiopia-7440.jpg

Skoro 60-ročný Gabriel. Ale podľa mňa nevedel, koľko má rokov... (neberte to ako sarkazmus, v Etiópii veľa ľudí nevie, aký majú vek)

Ethiopia-7378.jpg

Darí sa nám stopnúť čínskeho inžiniera na džípe, ktorý nás zviezol posledné dva kilometre k odbočke a mňa nezabudne pozvať na noc do ich kempu. Počas troch rokov, čo tu stavajú cesty, si totiž vybudovali vlastné stanové mestečko. Pochopili to správne - postaviť si svoje je v celkovom závere výhodnejšie vo všetkých smeroch. Bývať a adaptovať sa v Etiópii na dlhšie životné obdobie je naozaj vec pre majstrov.

Keď nás vysadí, pokračujeme v kráčaní. Ešte sa kde-tu mihne nejaký dom alebo vidíme pár ľudkov akoby zabudnutých na poli. Funíme do kopcov a okolo nás sa rozprestiera scenéria ako z indiánok. Po siedmom kilometri už viem o svojom sprievodcovi všetko. Žil v Sudáne, kde sa naučil tak vynikajúco po anglicky a má dve deti. Zo Sudánu, kde sa vraj žilo v porovnaní s domovom priam kráľovsky, ho však vyhostili a on sa musel vrátiť do rodného mestečka Bizet. Po desiatom kilometri sa dozvedám aj to, kedy chodí spať, koľko má kusov dobytka, že zubnú pastu a toaletný papier nikdy nepoužíval, nemá elektrinu a vstáva so slnkom. Keď mi povedal, že má cez päťdesiat rokov, skoro som zjedol ťažký batoh, ktorý budem niesť celú dnešnú dlhú trasu. V duchu som mu hádal maximálne tridsaťpäť rokov aj s bradavicou. Ja mám celkovo zlý odhad na vek černochov. Mám dojem, že do šesťdesiatky sa vôbec nemenia, potom za dva roky totálne zostarnú a umrú.

Ethiopia-7330.jpg

Keď ma to malé dieťa zbadalo, okamžite sa rozplakalo a utekalo za maminou.
No bieleho čerta ešte veru nevidelo :-)

Ethiopia-7335.jpg

V bezpečí...

Ethiopia-7337.jpg

„Nie, Gabriel nie je zhovorčivý, on iba trpí chorobou, pri ktorej človek nevie zavrieť ústa," vysvetľujem si jeho ľudskú anomáliu. Po dvanástom kilometri, keď Gabriel melie niečo o svojom životnom období v časovej línii mínus dvadsať rokov smer Sudán, načisto vypínam a nechávam sa unášať krajinou. Je to úžasná pastva pre oči. Stúpame do vrchu, míňame malé deti pasúce všetko, čo má štyri nohy, chvostom dokáže odháňať muchy, smrdí a dá sa zjesť. Navôkol nás sa rozprestierajú kamenisté polia, ktoré rodia v kŕči sucha a za prosieb zrobených etiópskych rúk roľníkov dajú trošku obilia. Fotím si dieťa, ktoré sa hrá na ceste, ale keď ma zbadá, spustí taký plač, že Sirény by sa mali čo učiť. Beží do poľa za mamičkou, kde pritisnuté k jej stehnu nachádza pokoj. Mamina sa na mňa usmieva, dieťa plače. Ani sa nečudujem. Bieleho čerta ešte nevidelo.

Ethiopia-7344.jpg

Ethiopia-7345.jpg

Pred nami sa pýši mystická navýšená planina, na ktorej mnísi zhruba pred tisíc rokmi postavili kláštor a odmietli doň vpustiť ženskú nohu. Teraz ich tam žije okolo osemdesiat, ale ženy majú vstup stále zakázaný. Ten vrch ma láka ako maják loď počas búrky. Stojí hrdo, ruža by závidela. Atómový hríb, ktorý skamenel. Susediace sestry odvial vietor a voda, do neba zostala trčať len črepina pahorkatiny. Z útesu krásne dovidieť do Eritrey. A v tomto okamihu k nemu kráča jeden obyčajný Slovák, ktorý sa tu vyskytol z hladu po famóznom prírodnom predstavení a ume ľudských rúk. Žasne, otáča od údivu hlavou, neverí, potom verí, chce ďakovať, a tak ďakuje. Nepočúva sprievodcu Gabriela, ktorý počas verklíkovania na neho cerí biele zuby a rozpráva ďalší z nekonečnej sady životných príbehov, vníma ten raj na zemi.

Ethiopia-7352.jpg

Ethiopia-7354.jpg

Prebrodili sme rieku a po dvoch hodinách chôdze na slnečnom úpeku konečne stúpame do záverečného kopca. Dochádzajú mi sily. Môj ťažký batoh preberá Gabriel, ja si od neho beriem na výmenu žobradlo s foťákom, objektívmi a vodou. Môj čierny priateľ odmieta ponúknutú vodu, vraj je navyknutý piť málo. Žasnem, ako ich životné podmienky naučili prežiť. S minimom zeleniny a so žalostným pitným režimom by sa podľa európskych teoretikov „zdravia" nemali dožiť rána. Opak je pravdou. O dvadsať rokov starší Gabriel predo mnou tancuje po skalách ako laň a do toho drmolí niečo o tom, že miluje svoje deti, ktoré navštevujú tú istú školu ako on. Lapám po vzduchu, žmýkam tričko a pýtam sa samého seba, kam sa podela tá kondička z posilňovne, squashu či skákania na pódiách s gitarou na krku.

Počas môjho vnútorného dialógu o „zanedbaní a treste" stretávame ešte dvoch, asi trinásťročných chlapcov, ktorí nesú mníchom drevo. Na chrbtoch majú obrovské kopy a ja neverím, že to nie je nafukovacie raždie. Skúšam zdvihnúť nošu jedného z nich a keď s ňou moja paža nespraví ani ťuk, začínam chápať absurdnosť situácie. „Starší muž mi nesie batoh a ja za ním nevládzem. Deti tu nosia také ťažké náklady, ktoré by mňa po desiatich metrov zatlačili medzi skaly a ja si nahováram, že som vyšportovaný chlap. Prd!"

Ethiopia-7362.jpg

Ethiopia-7366.jpg

Detskí nosiči


Sme už poriadne vysoko. Gabriel ukazuje smerom k rovine.

- Tam je Eritrea.

- Je to len pár kilometrov... - odfukujem.

- Áno. Keď bola vojna, na tomto mieste lietali guľky.

- Vojnou prišla Etiópia o prístup k moru, však?

- Všetko sa vozí cez Džibuty. Ten maličký štát žije z nás, - vraví mi Gabriel zahľadený na hranicu medzi oboma štátmi, pustú pohraničnú oblasť polopúšte. - Vieš o tom, že prezidenti oboch štátov sú bratranci?

- Fakt?

- Pohádaní na smrť... nerozprávajú sa.

- Tak to už býva, - dodávam.

Moje obavy narastajú aj zo šplhania, ktoré ma čaká v chráme:

- Gabriel, je ten záverečný výstup do chrámu náročný?

- Neboj sa, Pavel, ja zoberiem batohy, ty pôjdeš sám. Okolo pásu budeš mať lano. Budú ťa istiť.

Zhruba po štyridsiatich minútach stojím pred kolmou stenou. Vo výške asi pätnásť metrov sa v drevenej zárubni mihá postavička s veľkosťou hrášku a ja prosím Boha, nech sa ten černoch zmení na zemeguľu.

- Do riti, Gabriel! Som posratý, ja to nezvládnem! - šepkám priateľovi.

- Neboj sa, všetci to vyšli, - ševelí Gabriel, ktorému už viažu okolo pásu lano. Lano? Hovno lano!!! Kus nejakej vyschnutej rastliny, ktorá vyzerá ako vysušená požiarna hadica. A už sa aj šplhá po nejakom hrubom povraze, ktorý vyrobili zviazaním viacerých lián dokopy.

Zakrútila sa mi hlava. „Do pekla, Gabriel, ja som sa narodil v znamení leva! Neznášam výšky ani potápanie. Som si istý na zemi!" kričím myšlienkami do vzďaľujúceho sa Gabrielovho zadku. Chlap však šikovne vkladá ruky do výmoľov v načervenalej piesočnej skale.

Viažu aj mňa. Odvtedy viem, aké to bude na poprave, keď si po mňa prídu. Snažím sa škrtať čierne myšlienky. Leziem. Desať či pätnásť mladých černoškov vybuchuje do smiechu. Jasné, že som im ja - nemotorné teľa - na smiech. Občas sa na mňa v susednom výklenku vyškerí nejaká malá čierna hlava. „Kurňa, oni si tam len tak čupia v skale, ani lano nemajú, lezú tam snáď po slepiačky..." nechápe môj skamenený rozum. „Oni tú skalu absolvujú bez problémov denne asi toľkokrát, koľkokrát som ja ešte ako malý fagan skákal panáka z trojmetrovej výšky do Šútovského jazera. Somári, veď ja zomieram!" vysielam im na oplátku moje hromženie. Telo mám stuhnuté na kameň, posledných päť metrov ma doslova vytiahnu bez toho, aby som ukladal prsty a ruky do skaly.

Moje druhé narodenie sprevádza silné búšenie srdca a neuveriteľná radosť, že ŽIJEM!!! Obratom ma prichádza navštíviť môj dvorný strach: „Pane, hore sa ide lepšie ako dole. Nebudete vidieť, kam dávať nohy. Skala je kolmá a to lano nevyzeralo bohvieako. Akoby na ňom ťahali ľudí ešte od čias Mussoliniho. Roztrhne sa a dotyčný ťažko dopadne na chrbát. Možno to budeš ty," našepkáva mi čierny vo mne. „A už dosť!!! Odteraz škrtám všetky negatívne myšlienky! Keď sa budem mať vrátiť, zleziem to a hotovo," rázne si rozkazujem a vďaka tomu nemám dnes šedivú hlavu. Teda aspoň tam, kde mi vlasy nevypadli.

Hore zažívam celkom peknú rozpravu:

- Vstupné je päťdesiat birrov, áno? - pýtam sa naučený z predošlých dní hlavného mnícha.

- Nie, sto birrov, - odpovedá mi mních a hotuje si pero a papier, aby mi vypísal potvrdenku.

- Ale veď v knihe od Lonely Planet píšu, že päťdesiat, - bránim sa.

- To viete, ekonomická kríza, - odpovedá mi mních frázou.

Pozerám na neho, kto z nás dvoch je viac šibnutý. „Túto odpoveď snáď nemyslíte vážne?! Žijete 15 kilometrov od „civilizácie" (na Etiópiu by sa fakt hodilo slovíčko vyjadrujúce polovičnú hodnotu civilizácie, na akú som zvyknutý, ale žiaľ, slovenský slovník ho neponúka) z darov, dokonca aj kravy ste si sem vytiahli na lane. Nemáte skoro žiadne náklady, ste sebestační... Ako sa už len vás mohla dotknúť ekonomická kríza?" lapám v duchu po dychu. Je však neoblomný, takže musím zaplatiť a vravím si, že v porovnaní s tým, čo som dnes zatiaľ videl a zažil, mi tých peňazí skutočne nemá byť prečo ľúto.

Keď sme sa nad týmto predražovaním cien pre „cudzích návštevníkov krajiny" zamýšľali s inými cestovateľmi, došli sme k záveru, že vo vnútri človeka vlastne nejde ani o snahu ušetriť peniaze, lebo v skutočnosti ide o malú hotovosť, ale skôr o boj za spravodlivosť. Zastaviť stav, že vás niekto svojím spôsobom vodí za nos. Vy o tom viete, on o tom vie, vy mu to poviete, on zaklame, vy sa usmejete a zaplatíte, on sa usmeje a teší sa. A vy si v sebe odnášate pár molekúl horkosti.

 

Ethiopia-7406.jpg

Ethiopia-7450.jpg

Samotný chrám

Ethiopia-7426.jpg

Ethiopia-7432.jpg

Gabriel pije "posvätnú" vodu. Ja by som to nepil...

Ethiopia-7464.jpg

Celú hodinu sa motám na špičke atómového hríba. Fotím si hlavný chrám, maľby, špinavú kaluž plnú posvätnej vody, ktorú priamo predo mnou Gabriel logá ako pomätený, cintorín, jazierka, kde sa kúpu mladí etiópski šarvanci, vodné nádrže hlboké cez desať metrov vytesané mníchmi do kamennej skaly, krajinu vôkol mňa. Nachádzam sa plus mínus vo výške Gerlachu. Len tak, pár hodín kráčania a ste vo výške 2 600 metrov. Nemám šancu odfotiť si opice, pretože za mnou a Gabrielom ide ďalších sedem chalanov, ktorí čakajú na všimné a robia pritom hluk ako batalión alkoholom opojených vojakov. Najradšej by som ich poslal kade-ľahšie, ale oni by to aj tak nepochopili a stále by ma prenasledovali a ukazovali mi všetko to, čo ľahko vidím aj bez nich - vtáka na oblohe, červený chrám v strede pustatiny, kravy ležiace v tráve, utekajúce opice. A to všetko len pre to, aby upriamili pozornosť na seba a niečo odo mňa dostali. Pripomína mi to detstvo, keď som sa podobným spôsobom chcel blysnúť pred vojakmi, len aby ma potom odmenili odznačikom.

 

Ethiopia-7455.jpg

Ethiopia-7484.jpg

"Chudobní" mnísy mali na vrchole aj dobytok...

 

Zároveň sa počas tejto hodinovej prechádzky snažím v duchu tvrdo a nekompromisne škrtať všetky strachy z približujúceho sa zostupu zo skaly, ktoré sa vo mne ozývajú s menštruačnou pravidelnosťou. „Majte sa krásne. Dožite prekrásny život, priatelia a blízki moji, ja pravdepodobne odchádzam naveky. Amen," modlím sa, kým mi dvaja špinaví mladíci viažu okolo pása záchranné koleso z nejakých rastlín. Klesám. Držím sa statočne, aj tí domáci dole sa smejú menej ako pri ceste nahor. Keď sa nohami dotknem zeme, niet šťastnejšieho človeka na Mliečnej ceste. Beriem černochov do dedinky, ktorá je asi dvesto metrov nižšie, a kupujem Gabrielovi cigarety, „prenasledovateľom" sladkosti a sebe pivo. Gabriel gúľa očami nad Marlborkami, ktoré by si sám nemohol nikdy dovoliť. Celkovo som vzhľadom na jeho kondičku, ale hlavne na jeho nízky príjem prekvapený, že fajčí.

Ethiopia-7487.jpg

A ide sa dolu... bŕŕŕ...

Asi po desiatich minútach zisťujem, že mi v príručnom batohu chýba objektív. Chytám miernu paniku a premýšľam, kde som ho mal naposledy. Gabriel mi dosvedčuje, že ešte pred desiatimi minútami tam bol, pretože on sa staral o batožinu, kým som liezol dole. Obraciam sa na asi dvadsiatich okolostojacich černochov. Vážnym a tvrdým hlasom im oznamujem, že mi zmizla dôležitá vec, ktorá je pre nich potrebná asi ako sviečka žralokovi. Nech sa okamžite priznajú, vrátia mi objektív a ja z toho nebudem vyvodzovať závery.

Dobre si však uvedomujem, že drvivú väčšinu výhod majú domáci zlodeji na svojej strane: sme ďaleko od akýchkoľvek štátnych orgánov, oni poznajú domáce podmienky a ak to skryli v nejakej chyži, môže sem napochodovať celý regiment vojakov, no aj tak by nič nenašiel. Gabriel zatiaľ tlačí na pílu, vedie vyjednávací rozhovor s domorodcami a upokojuje ma, že všetko sa vyrieši. Po štvrťhodine prichádzajú dvaja domáci vojaci, ktorí si s chladnou hlavou berú celý hlúčik možných vinníkov bokom na skalu a spovedajú ich. Myšlienky mi víria ako splašené kone: „Zostal mi širokouhlý objektív, takže na portréty môžem zabudnúť. Mali mi radšej ukradnúť tento a ten univerzálny nechať. Mám im povedať, že stál viac ako dvesto eur, za ktoré by som si kúpil pol tejto dedinky? Ponúknem odmenu človeku, ktorý ma privedie k zlodejovi či aspoň k zmiznutej veci?"

Po hodine chcem vyhlásiť odmenu, ale vojaci stále vypočúvajú domorodcov. Už ani neviem, či aj vojaci nehrajú dohovorené divadlo spolu s nimi. Zrazu ku mne vedú jedného z domácich, ktorý vraj vie, kde sa hľadaná vec nachádza, ale že on nie je zlodej. Buď pochopil, že hladina pretiekla, alebo sú takí výborne zohraní, že prišiel čas pýtať výkupné. Odpovedí je mnoho. Nakoniec sa dostávam do neobývanej chyže na dolnom konci dediny, kde sa na mňa v tmavom kúte usmieva zelené puzdro s mojím objektívom. Cestou späť odo mňa mladík pýta „nálezné". Vravím mu, že mu bez problémov dám nejaké peniaze, keď mi ukáže zlodeja. Možno by musel ukázať sám na seba, a to sa mu nechce. O odmenu však vehementne bojuje, a tak sa zasa nachádzam v ohni domácich. Šomrú, že mladík si naozaj zaslúži odmenu a nechcú ma pustiť. Chyták vymysleli jednoducho a prehľadne. Gabriel mi vraví, nech na to kašlem a pomaličky sa pre mňa snaží preraziť cestu z kruhu špekulantov, ktorých krik narastá. Keď atmosféra hustne, dochádza mi trpezlivosť a preberám slovo:

- Vy všetci ste veriaci, však? - hovorím hlasno.

Nespokojný hlúčik mlčaním prikyvuje.

- Kresťania majú jedno prikázanie: Nepokradneš. Poznáte ho? - krája môj tvrdý hlas ovzdušie.

Hlavy kývajú na súhlas, celkovo však čušia ako pena.

- Ukáž mi zlodeja a ja ti dám nálezné, - mierim vetou na mladíka.

- Ja nie som zlodej, - bráni sa.

- To som nikdy nepovedal. Ale medzi vami je zlodej a vy všetci o ňom viete. Všetci ste teda zatiaľ vinníci a svojím spôsobom aj zlodeji, - dokončujem reč.

Hlúčik mlčí, rozostupuje sa a my s Gabrielom bez ďalších následkov odchádzame. Myslím si, že je to na tento deň všetko, ale mýlim sa.

Cestou späť Gabriel opäť trúsi svoje príbehy, no ja ho nepočúvam. Vnímam krajinu, prírodu, všetku tú nádheru a dúfam, že stihneme prísť na hlavnú cestu ešte za svetla, aby som skúsil chytiť stop do mesta Aksum. Peši to máme okolo pätnásť kilometrov a po ťažko schodných skalnatých chodníčkoch to ide pomaly, i keď kráčame smerom dole relatívne rýchlo. Horia mi chodidlá. Tenisky som už dávno vymenil za príjemné sandále. Keď sa brodíme riekou, voda pri dotyku s mojimi chodidlami len tak zasyčí. Gabriel stráca silu, naopak, ja chytám počas dňa stosedemnásty dych. Nesiem ťažký batoh a valím ako lokomotíva. Čakám môjho priateľa, nanucujem mu vodu, pretože sám by sa nenapil snáď ani na tretí deň putovania púšťou.

Ethiopia-7505.jpg

Ethiopia-7395.jpg

Pre istotu sme ešte aj zablúdili, ale nakoniec tesne pred západom slnka stojíme na čínskej asfaltke. Vyzerá to tak, že budem musieť stráviť noc u Gabriela, na čo sa svojím spôsobom aj teším. Domáci kolorit ma zaujíma. Dopredu mi vraví, čo už dobre viem - nemá elektrinu ani postele. S pokojom mu odpovedám, že sa vyspím aj na zemi v spacáku a rád sa nadýchnem atmosféry jeho domu.

Nakoniec sa nám darí stopnúť auto do jeho dedinky Bizet, takže nohám šetríme päť kilometrov chôdze. Tie ďakujú, veď odšľapali v tento deň cez tridsať kiláčov. Stojíme vzadu na pick-upe, vietor nám pohládza tvár a ja z plných pľúc kričím, že život je nádhernýýýý...

Zrazu ide z druhej strany nákladné auto. Stopujeme ho priamo z idúceho auta. Úspešne. Otáčam teda smer na Aksum, ktorý je vzdialený okolo 70 kilometrov. Vyhadzujem batoh na korbu k nejakému černochovi a Gabrielovi nepozorovane strkám do dlane sto birrov zhužvaných do guľôčky. Vyrážame. Gabriel mi srdcervúco máva, je dojatý sumou, ktorú som mu dal. Pre mňa je to nič, no na jeho dedinské pomery to znamená mesačný plat. Som mu vďačný a zisťujem, že už teraz mi to jeho džavotanie začína chýbať.

Ethiopia-7507.jpg

V kabíne s domácimi...

V kabíne žartujem s domácimi. Nevedia ani slovo po anglicky, jediné, čomu rozumeli, bolo slovo Aksum, teda mesto, kam chcem ísť. Fotím si ich, ťahám z nich esperantom životné osudy, potom počúvam cez slúchadlá muziku a sem-tam zaspím. Cesta je nekonečná. V polovičke trasy v meste Adwa sa končí kvalitná asfaltka a nastupuje rozbitá štrková cesta. Sedemdesiat kilometrov ideme nakoniec niečo cez tri hodiny! Pred hotelom Africa dávam veselému vodičovi dohodnutých 150 birrov za zvezenie. Áno, je to pre neho slušný biznis. Byť v Etiópii šoférom nákladiaka je džob, v ktorom si človek slušne privyrobí. Tento dokonca disponuje mobilom, čo v Etiópii nie je až také bežné. Rovnako raritné je volať nekonečne dlho, ale on asi tristošesťdesiattrikrát vytočil číslo svojej milej a bezstarostne s ňou laškoval.

Je pol desiatej večer, keď si v hoteli najprv prezerám izbu a potom súhlasím so sumou 70 birrov za noc. Ponáhľam sa do jedálne, nech stihnem ešte nejaké jedlo. Ako obyčajne nejde elektrina, takže sedím sám v celej reštaurácii a čakám pri sviečke na bolonské špagety. V duchu ďakujem Mussolinimu, že sa v tejto krajine vyskytol a nechal tu taký príjemný cestovinový podpis. Behom desiatich minút, kým mi šikovný kuchár doniesol večeru, ma na nohách trikrát uštipol komár. Vďaka tomu ich mám nielen ubolené a uchodené, ale teraz ešte aj horiace štípancami. Teší ma aspoň vychladené plechovkové pivo, lebo v ústach mám vzorku Sahary.

Jem špagety a som ochotný podpísať celoživotné vyhlásenie, že lepšie jedlo na svete neexistuje. Pokora, vďačnosť a uvedomenie si, čo na Slovensku mám, naberá čoraz väčšie otáčky. Dojedám jedlo, dopíjam tretiu plechovku piva a škriabem si nohy. Len komár vie nájsť také dokonalé miesto na uštipnutie, tentoraz si vybral delikatesu - hranu chodidla. Musel to byť veľmajster. Vzdávam sa predstavy čítania knihy v kolonizátorskom duchu - pri sviečke vo vestibule hotela, a šuchtám sa so sviečkou na vzdialenú izbu. Predstavujem si už len sprchu a posteľ. Mám toho skutočne dosť.

Lenže voda netečie, to mi už mohlo napadnúť v jedálni, keď nešla elektrina. Telo mám celé ulepené uschnutým potom, som špinavý a vysilený. Zmierujem sa s tým, že mi bude musieť stačiť spánok. Sypem veci z batoha priamo na dlážku a hľadám spacák, pretože hotelovým obliečkam a deke neverím. Spacáka však nikde. Inventúra vecí ukazuje, že dotyčný na korbe auta nebol ďalší závozník, ale chudobný stopár, a hrabal sa mi drzo v batohu. Okrem spacáka mi zobral aj jedno tričko. Toho mi nie je až tak ľúto, ale spacaka áno. Predstavujem si, ako sa v národnom parku Simien (v ktorom mám naplánované štyri dni chodenia) trasiem v noci od zimy, pretože zháňať v Etiópii spacák je asi rovnako nemožné, ako tu dúfať v kúpu hokejky.

Únava nakoniec zmáha rozum, ktorý to stále nechce prijať. Nakoniec vysielam smerom k zlodejovi myšlienku, nech mu tie veci poslúžia. Predstavujem si, ako zajtra vyjde skoro ráno jeden etiópsky pastier na pašu ovenčený mojím spacákom. Napriek tomu, že tu majú stále teplo, nosia na sebe mikiny, kabáty alebo saká, ako keby bol u nás január. Keď som zliezal v oblasti Wukro z jedného chrámu a vyzliekol si zo seba prepotené tričko, pozerali na mňa, či nie som sám satan, pretože oni sú neustále zahalení.

Sám sebe pripomínam, že obidve krádeže sú len a len mojou chybou, pretože som dal zlodejom svojou nezodpovednosťou výbornú príležitosť. „Musel si v minulosti kradnúť, teraz sa ti to len vracia späť, aby si to prežil aj z druhej strany," vysvetľuje mi vnútro, čo sa vlastne deje. Keďže sa milujem, následne si bez výhrad odpúšťam. Líham si na vrchnú deku postele, zatváram oči a čakám, čo na mňa vylezie. Prisahám, že nevleziem pod prikrývku ani za nič. „Veď aj tak vytuhnem, že ma zobudí až slnko," nahováram si.

Opak je pravda, zobúdzam sa totiž na zimu a divný zvuk šíriaci sa z kúpeľne. Okolo tretej ráno totiž púšťa etiópska vláda svojmu zbedačenému ľudu elektrinu. Voda v sprche teda začala kvapkať. Je to na zbláznenie, pripadám si ako nejaký vyšetrovaný väzeň z čias nacistov. Vstávam a so zalepenými očami zaťahujem kohútik nadoraz a potom sa celý uzimený zavŕtavam do špinavých perín postele.

- Etiópska chrobač, žer si ma, štíp, len ma nechaj spať až do rána, som ustatý, - šepkám pokorne a zároveň v duchu ďakujem životu. - Milujem ťa, Slovensko, a za nič ťa nedám... - lúčim sa slovami s týmto nevšedným dňom, počas ktorého som zažil toľko, koľko neprežijem doma ani za pol roka. Niet sa čo čudovať, veď to bol taký pekný dátum.

 

Buďte šťastní, Hirax

 

 

Aktivity Hirax:

4. - 7. 11. 2011, Bratislava, Bibliotéka, Incheba - autor bude počas celého veľtrhu k dispozícii čitateľom a rád podpíše všetky prinesené knihy.

24. 11. 2011, Sučany, nápravne zariadenie pre mladistvých, čítačka Hirax

9. 11. 2011 o 17:07, streda, Martin, kaviareň Kamala: Krst troch Hiraxových kníh - Hiraxovo rozprávanie o Etiópii a krst jeho čerstvej africkej knihy Etiópia - Vysoká škola neočakávania plus čítanie z jeho tretej básnickej zbierky V tichu a románu Príbeh muža.


Chystané knihy od Hiraxa:
9. 9. 2011 - Cestopis z Etiópie: Etiópia - Vysoká škola neočakávania (už vyšlo)
10. 10. 2011 - Hiraxova tretia básnická zbierka: V tichu
11. 11. 2011 - šiesty Hiraxov román: Príbeh muža

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Technic sa nedá naučiť. Ako sa učiteľ stal dizajnérom Lega

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?