Ďalšie chrámy a prvé pravdy o Etiópii - Etiópia (04.)

Autor: Pavel Baričák | 27.9.2011 o 8:36 | (upravené 27.9.2011 o 20:27) Karma článku: 8,69 | Prečítané:  2499x

Ráno predpokladám, že prenajaté auto z agentúry bude meškať, a tak sa zaspatý motkám po izbe. No neubehnú ani tri minúty od dohodnutého času a pred hotelom niekto trúbi. Letím dole, ospravedlňujem sa dvom domácim, ktorí ma budú sprevádzať, a sadám do auta. Chcem využiť ich prítomnosť, a tak ideme okolo stanice, kde sa za mňa pýtajú, kedy na druhý deň ráno vyráža prvý autobus do mesta Adwa. Zajtra mám v pláne chrám Debre Damo, ktorý je odtiaľto vzdialený 80 kilometrov, a potom sa ešte presunúť do mesta Aksum. Ak to mám všetko stihnúť, musím byť pred piatou ráno na stanici.

Až potom vyrážame smerom k dedine Megab. Je to necelých 70 kilometrov, ale cesty sú katastrofálne, takže japonská minidodávka dostáva zabrať. Nad krajinou visí jemný opar, červené pohoria v pozadí sú rukou tvoriteľa načrtnuté len náznakom. Popri ceste sa menia kamenisté pustatiny s políčkami jemnej trávy, ktorú domáci pestujú kvôli svojej obľúbenej inžire. Škoda, že im nikto nikdy nepovedal, že existujú aj iné, na dopestovanie menej náročné rastliny, ktoré by im dali pri tej istej vynaloženej energii oveľa viac potravy ako maličká sýtozelená tráva.

Rodí sa vo mne množstvo otázok, ale ich odpovede som sa dozvedel až na konci etiópskeho túlania od Slovákov v Addis Abebe. Tí mi vysvetlili množstvo nejasností a nelogizmov, ktoré sa dejú v tejto krajine a vďaka ktorým jej obyvatelia trpia. Vysvetlenie - etiópsky človek je prostoduchý, drží sa svojich tradícií a nemyslí na budúcnosť. Ak by mal obmedziť množstvo obilniny potrebnej na prípravu inžiry, nezaseje odporúčanú kukuricu, zemiaky či iné ekonomickejšie obilniny až v takej miere, ktorá by pomohla celkovému hladu v krajine. Dokonca keď je nadúroda, nič neodloží na zajtra, úroda zhnije na poli.

To, o čo sa snažia tisícky ľudí túžiacich po osvietení, teda žitie v prítomnom okamihu, dostal etiópsky národ bez útrap pri narodenia. Nemyslia na to, čo bude zajtra. Ich jazyk dokonca neobsahuje budúci čas! Ako teda chcete Etiópčanovi vysvetliť, že keď je dobrá úroda, bolo by rozumné nadbytok odložiť na horšie časy. Neblbnite. Domáci pokosia len to, čo sú schopní zjesť.

 

Etiopia-6911.jpg

Etiopia-6915.jpg

Ja viem, neveríš bielemu mužovi. Nečudujem sa...

Etiopia-6916.jpg

Do kamennej dedinky prichádza raňajší autobus.

Etiopia-6924.jpg

Sestričky.

Majú dve obdobia dažďov. Veľké prebieha od júna do polovičky septembra, druhé menšie, vo februári. Vtedy však ide len o dvojtýždňový skromný dážď, no ak nepríde, svetu nezostáva nič iné, ako skladať piesne a organizovať koncerty nejakej neznámej krajine z Afriky. Prepáčte, vďaka hladomorom už vlastne známej. Zachraňuje to, čo vláda a hlavne jej zlý manažment a hospodársky analytici drbú hlava-nehlava.

Etiópčanovi môžete hocijako vysvetľovať, že do turbín vodných elektrární musí tiecť čistá voda a že filtre sa musia čistiť. Oni totiž na začiatku vždy oslovia odborníkov z vyspelého sveta. Tí prídu, postavia, vysvetlia, určitý čas zotrvajú. Potom však niekomu vo vláde prepne, že zbytočne mrhajú prepotrebné doláre na „darmožráčov" z kapitalistickej Európy a odborníkov odvolajú, lebo sú vraj drahí. Samotný Etiópčan sa ani za päť rokov nenaučí robiť to, čo mu v rámci skutočne dobrého záujmu predajcovia či výrobcovia tej či onej technológie radia. Myslíte si, že Etiópčan bude meniť v aute motorový olej?

- Prestalo ísť auto. Najprv mne, potom kolegovi. Pýtam sa vedúceho autodopravy, či menia v autách každých pätnásťtisíc kilometrov, ako je nakázané, olej a filtre, - rozprával mi v hlavnom meste slovenský pracovník etiópskeho Matadoru (tam to bol v roku 2009 stále Matador, ktorý síce spadal pod Continental, ale názov etiópskej pobočky nezmenili). - Čo myslíš? Nikdy! Vraj autá idú!

Takisto to bolo aj s tou vodnou elektrárňou, ktorú im postavili Taliani. Turbíny sa hýbali a čo na tom, že 90 % hladiny bolo po rokoch stojace bahno? Potom kamene polámali lopatky a mohlo sa začať nadávať na dodávateľa, čo im to postavil za „nefunkčnú elektráreň".

No tým sa rozprávka o hlúposti nekončí. Viete, čo Etiópia spraví s tou hŕstkou elektrickej energie, ktorú vyrobí? Vymení ju do Sudánu za ropu! Niet sa čo čudovať, že každý druhý deň sa na pol dňa preruší dodávka elektriny v celej krajine, čo znamená aj odstavenie čerpadiel a zastavenie dodávky vody. Pre bohatšiu vrstvu aj teplej vody, o ktorej 99 % populácie tejto nádhernej krajiny môže iba snívať.

Tieto pravdy však na tretí deň svojho etiópskeho pobytu ani len netuším. Vlastne, celý tento africký výlet bola taká hra: celé dni som pozoroval a vnímal nedostatky, nelogizmy, diery v systéme, dych vyrážajúce paradoxy, na ktoré dopláca necelých 100 miliónov zbedačených etiópskych ľudí, ale nevedel som nájsť správne odpovede. Tie som sa dozvedel až v posledný deň pobytu v hlavnom meste. Šokujúce vysvetlenia, končiace u nenažratých domácich politikov a zapredanej vlády.

 

Etiopia-6934.jpg

Etiopia-6936.jpg

Etiopia-6947.jpg

Svietia mi zápalkami a zapaľovačom. O blesku nemajú ani chýru, ani slychu.

Etiopia-6983.jpg

Tu sa fakt odpočíva v pokoji...

Pozerám sa z auta na maličkú trávu s malými kláskami. Je všade.

- Inžira, inžira, - hovorí mi vodičov kamarát, ktorý nevie po anglicky ani good day.

- Chutí mi, - vravím šoférovi, ktorý mu to prekladá, a on sa teší ako opica.

Sčasti klamem, pretože kyslá placka mi už lezie hore krkom a ja viem, že si budem musieť dať od nej pár dní oddych, aby som do seba zasa dal ich národné jedlo - vodnatú, tenkú placku s kyslastou octovou chuťou, ktorou si naberajú všetko, čo na nej pristane, ako napríklad hrachová kaša, zelenina, kozacina a iné, väčšinou takisto tvrdé mäso. Tento pokrm nenájdete nikde inde na svete, iba tu. Šofér mi rozpráva, ako ju dali na tanier jednému turistovi, ktorý takéto jedlo nikdy predtým nevidel. Chytil placku a založil si ju pod krk v omyle, že je to podbradník. Zožal za tento skvelý výkon posmech celej krčmy plnej domácich.

Väčšina obyvateľov Etiópie sú roľníci. Dennodenne sa plahočia v úmornej drine na svojich kameňmi posiatych políčkach, aby z nich vydolovali nemožné. Žiadne mechanizmy, na to zabudnite. Voly, primitívne pluhy a ľudská ruka s bičom. Prechádzame medzi živými kulisami, výjavmi zo Starého zákona. „Sme síce blízko rovníka, ale vďaka tomu, že sa nachádzame v nadmorskej výške dva kilometre, je tu pomerne dobrá klíma na pestovanie všetkého možného. Tak prečo tu nie sú polia pšenice, jačmeňa, kukurice?" nechápem.

- Do boja s veternými mlynmi sa pustili aj Holanďania. Napadlo im, že by sa tu dali pestovať ruže, - dozvedel som sa neskôr ďalšiu príhodu v Addis Abeba. - Ľudia sú farmári, postup ich naučia, pôda vyhovuje, klíma je dobrá. Tak sa dohodli s vládou, nech je obojstranný biznis. Vláda si po dohode v médiách opäť pustila hubu na špacír, čo všetko oni robia pre národ a že množstvo ľudí bude mať vďaka pestovaniu ruží prácu. Aj mali. Určitý čas. Až kým nejaký vysokopostavený Etiópčan neuvidel ružu vypestovanú v jeho domovine predávať v Európe za jedno euro. Tak to teda nie! Stop! Dávajú nám pár centov, no odteraz celý zisk pôjde nám. Vyšli s vlastnou kožou na trh, lenže zistili, že nikto to od nich kupovať nebude, pretože trh je rozdelený. Ale našiel sa nejaký Rus, ktorý prejavil záujem. Prvé lode naložené ružami už bez holandského vlastníctva putovali do Ruska. Lenže vláda peniaze nikdy nevidela, pretože narazili na špekulanta, ktorý s nimi slušne vybabral. A tak sú teraz všetky polia určené na pestovanie ruží na predaj, no nik ich nechce. Pobrežie Slonoviny žije z pestovania kaučuku, Kostarika z banánov, iné krajiny
z pomarančov, obilia, sóje či kukurice. Etiópia môže vysadiť pol územia a stať sa sebestačným štátom netyranizujúcim vlastných ľudí cez škrtenie opaskov, ale nedeje sa tak.

- Čo káva, veď tá sa vyváža, - odvetil som v Addis Abebe v jednom nemeckom pube s vlastným vareným pivom.

- Káva je výnimka, ktorá potvrdzuje pravidlo. Tu to platí stonásobne, - prišla odpoveď.

Etiopia-6976.jpg

Etiopia-6978.jpg

Niektoré pohľady zostávajú v človeku do konca života. Ukladajú sa niekde v oblasti chrbtice...

Etiopia-6982.jpg

Prší, kaktusy sa zídu...

Etiopia-6992.jpg

Ale vráťme sa naspäť k môjmu dnešnému cestovaniu. Z myšlienok ma vytrhne šofér, ktorý mi vraví, že sme na mieste. Ako prvý navštevujem chrám Dugem Selassie. Nie je na kopci, ale blízko dediny, ktorá je vyskladaná z kamenných domov. Dnes je svätý deň pre oblasť Tigray, takže v priľahlom novom kostolíku, ktorý je pristavený k veľkému a vraj veľmi starému chrámu, sa konajú bohoslužby. Pri vchode je množstvo ľudí. Spájam si to s príchodom ich Nového roka. Len čo domáci zbadajú fotoaparát, zakrývajú si tvár i hlavy detí, ktoré držia na rukách. Zúčastniť sa na omši mi však dovolili. Na stoličkách pri stene sedia zarastení popovia zahalení v bielych plachtách. V rukách držia dlhé palice a s celým tým svojím utrápeným životom zapísaným v tvári hľadia na čudného belocha v čiernych ponožkách, bielom tričku s lebkou a belasými kraťasmi. Chce fotiť, ale nakoniec nenašiel odvahu. Nechcel rušiť a byť drzý. Iba nemo pozerá, pretože nikdy v živote takéto niečo nevidel, a vie, že ani neuvidí.

V starom chráme sa opakuje včerajšok. Zodpovedný kňaz berie 50 birrov vstupné a desíka úplatok za to, že mi pri starobylých kresbách odlupujúcich sa zo stien bude svietiť zápalkou. Inak to nie je ani v druhom chráme v poradí, Debre Tsion Abraham. Tam ma to celé vyšlo 70 birrov, teda jednu noc v hoteli. Vstup do chrámov je tu po prenájme auta zatiaľ druhá najdrahšia vec. Jedlo, voda a autobusy stoja babku.

Teší ma, že do spomínaného chrámu Debre Tsion Abraham musíme ísť po kľukatých cestách vysoko na kopec, ktorý leží asi pol kilometra severne od dedinky Dugem. Lonely Planet píše o päťdesiatich minútach chôdze. Ide so mnou šofér, pomocník zostal strážiť auto. Trvá nám to necelú hodinu a je to opäť slušný zážitok, lebo zažívam nefalšovaný vidiek skutočnej Afriky počas detských prázdnin. Najprv kráčame s hordou mládeže, ktorá ženie dobytok na pašu. Okolo mňa tancuje asi dvadsať černoškov vo veku 3 až 8 rokov. Starší asi pomáhajú na poliach. Trénujú si na mne základné anglické vety „ako sa volám, odkiaľ som a koľko mám rokov". Potom sa všetci smejú, pretože somárovi sa postavil penis a dostal chuť na samičku, ktorú tlačí ku kamennému bralu. Pár úderov palíc mu vrátilo krv do hlavy, aby zabudol, čo jeho telo chcelo.

V polovičke trasy sa naše cesty rozdeľujú, zostávame už „iba" v desaťčlennej tlupe. Štveráme sa po horských chodníčkoch s popraskanou zemou. Navôkol nás sú len bezzubé kríky a osamotené stromy žijúce z občasného dažďa padajúceho zo skúpej oblohy. Čím sme vyššie, tým viac sa mi zjavuje krajina biedy ako na dlani. Chuchvalce zelených ostrovčekov svietia v kamenistej pláni ako krtince na slovenskej lúke. Vyšliapané cestičky delia územie na podivuhodné geometrické tvary, v ktorých sa kde-tu zjaví kamenná usadlosť domácich. Všetko to „nič" strážia skaly zafarbené do červena stojace ticho v pozadí. Mladí zvedavci sa prekrikujú menami týchto pahorkatín, aby sa predo mnou ukázali. A ja som rád, že sa konečne potím, telo dostáva zabrať, srdce si radostne búcha a predvádza sa, koľko dokáže.

Ak bol obrad v spodnom chráme slávnostný, tu je tomu dvakrát tak. Lúka je plná mužov v bielom. Nevidím ani jednu ženu, asi majú zákaz vstupu. Hlavný kňaz číta na kamennom nádvorí zarastenom trávou z obrovskej knihy polospevom nejaké verše, ostatní ticho načúvajú. Pýtam sa, čo sa dnes slávi. Ak som dobre porozumel, je deň svätého Rafaela, ktorý je v Etiópii veľmi populárny.

Mňa zatiaľ vedú k samotnému chrámu Debre Tsion Abraham. Vstupné je 50 birrov plus dvadsať všimné. Zodpovedný muž mi vypisuje potvrdenie, dokonca aj na bakšiš. Chrám disponuje šiestimi piliermi, sieťou jednoduchých chodbičiek a opäť množstvom jednoduchých malieb. Kňazi ma upozorňujú na „aksumy", čomu nechápem, a až neskôr mi dochádza, že rozprávajú o špecifických krížoch. Mňa viac zaujíma podivuhodný starý muž, ktorý má vo vráskach zapísanú snáď celú históriu zeme. Keď sa usmeje, z úst mu vyrašia dlhé žlté krivé zuby. Pýtam sa ho, či si ho môžem odfotiť. Súhlasí, ale chce peniaze. Dávam mu pár mincí a obaja sme spokojní.

 

Etiopia-7012.jpg

Etiopia-7037.jpg

Etiopia-7047.jpg

Na pašu...

Etiopia-7060.jpg

Keď sme boli malí haranti, mali sme takúto gumenú modrú imitáciu jašterice. Vtedy som si myslel, že vo fabrike na výrobu hračiek si pomýlili farbu...

Etiopia-7062.jpg

Etiopia-7067.jpg

Paľko Sraľko v Afrike

V Etiópii, takisto ako aj v iných chudobných krajinách sveta, sa ľudia delia na tieto fotografické skupiny: tých, ktorých môžete fotiť a nevadí im to. Druhí sú tí, ktorým to vadí, ale peniaze spravia všetko. Do poslednej skupiny patria tí, ktorým to vadí a nepomôže ani zlato. Môžu mať na to osobné dôvody, ale v Indii a aj v Etiópii sa mi stalo, že ľudia verili, že im fotka ukradne časť duše, prípadne inej povere. Stačilo v dedine vybrať foťák a ulica bola prázdna napriek tomu, že ešte pred dvomi sekundami ste mali v pätách hordu otrhaných ľudí, ktorí na vás niečo vykrikovali, smiali sa a chceli upútať vašu pozornosť. Veľakrát som si prial, aby táto čarovná vec fungovala všade a mal som v rukách neustálu moc zbaviť sa priam dotieravých domácich. Možno táto veta vyznieva kruto, ale keď si predstavíte, že hodiny nerobíte nič iné, len všetkým odpovedáte na dookola sa opakujúce jednoduché otázky, vysvetľujete, že nemáte toľko peňazí, aby ste mohli bez prestania rozdávať, zistíte, že ani úsmev, ktorý máte na tvári, už dávno nie je úprimný. Ísť takýmito krajinami je veľká škola pokoja, to vám poviem.

Príval prekvapení sa nekončí ani po prehliadke chrámu, ktorý je celý vytesaný do skaly ako jeden kus. Po omši sedia všetci muži na zemi v jednom priľahlom dome. Pýtam sa môjho sprievodcu, či by sa neprihovoril, aby som mohol vstúpiť dnu. Po chvíľke rozhovoru mi vraví, že to nie je problém. Skláňam hlavu, aby som si ju neudrel o nízku zárubňu, prekračujem prah a kameniem. Všetci stíchli a pozerajú na vysoké čudo zo Slovenska. Sedia na zemi v dvoch radoch, medzi ktorými chodí pár postáv, rozdeľuje im jedlo a
z plechových kanvíc nalieva akúsi gebuzinu. Po pár hypnotických sekundách ticha prichádza rad aj na mňa. V rukách držím plechovicu z konzervy po okraj naplnenú žltým mokom, ktorý zapácha na pol metra.

- Je to domáci alkoholický nápoj z ovocia, - vraví mi po anglicky šofér.

- Neotrávim sa? Musím to vypiť?

- Iba si odpite, nech sa neurazia. Nebojte sa, je to dobré.

Dal som sa oklamať a trošku si lízol. Nepovracal som sa len vďaka tomu, že mám namiesto žalúdka medený kotlík. To mi diagnostikoval už dávno na mládežníckom čundri jeden ostravský baník. Vtedy nadránom nám došiel rum a niekomu „múdremu" napadlo, že máme ešte lieh. Po prvom panáku všetci ukázali, čo naposledy papali, jedine Baričák nehybne sedel a usmieval sa. Neskôr sme ako vysokoškoláci pili aj okenu. Dokonca sa nám ju neráčilo ani preliať cez chlieb. Áno, takéto hriechy pácha študujúca mlaď, keď dôjdu chechtáky. Poďme však späť do Etiópie, do miestnosti natretej bielou farbou, silne mi pripomínajúcu maštaľ, kde na holej zemi sedia čierni muži a smejú sa, že som nedopil. „Však keby ťa tu zabili, ani ťa nenájdu," prihovára sa mi vo vnútri môj čierny hlas. „Čo by ma zabíjali, veď sú to svojím spôsobom milí kresťania, len majú trošku iné zvyky," odpovedá mu obratom žltý vo mne.

Vzduch je vydýchaný, dve malé okienka násobia paródiu do maxima. Každá žena z civilizovanej Európy by pritakala, že je tam smrad ako v Carihrade. „Obsluha" sa ma pýta, či si s nimi zajem. Vypúlil som oči do veľkosti tenisákov, či to myslí vážne, a vtisol mu do dlane obliatu konzervu, že „ďakujem, už nebudem". Velím na ústup a mám čo robiť, aby som s tou energiou, ktorá ma zaliala, vyšiel aj von. Chlpy na rukách mi stoja a ja si vravím, že keby existoval teleport do tejto miestnosti, niekoho to môže aj zabiť.

Etiopia-7084.jpg

Etiopia-7086.jpg

Na slávnostnej omši...

Etiopia-7102.jpg

Etiopia-7154.jpg

Komu by biely Slovák nebol v Etiópii na smiech...

Etiopia-7160.jpg

Po omši...

Chlapci z partie ma čakajú v tráve, na ceremóniu ich nepustili. Cestou späť venujú jednému stromu extra pozornosť. Lámu si z neho konáriky a čistia si s nimi zuby. Olúpali kôru a jadrom dievka si trú čelné plochy hryzákov. Opakujem to po nich ako opica, ale po piatich minútach ma to nebaví a zahadzujem prírodnú kefku na zem. Im túžba čistenia vydržala aj pol hodinu. Tu teda máte vysvetlenie, prečo majú Afričania také nádherné biele zuby. Tajomstvo tkvie v strome, ktorý u nás nerastie, a v našej netrpezlivosti.

Pred odchodom do tretieho chrámu nám nechce naskočiť auto. Všetky čierne ruky sa zapierajú do zadnej časti vozidla, ktoré nakoniec na druhýkrát naskočí. Scénka mi pripomína sekvenciu dokumentárneho filmu napríklad z Kene. Pýtam sa, či ide o nejaký väčší problém. Usmiaty a večne pokojný černošský šofér mi odpovedá, že nemusím mať strach, že je to úplne bežná záležitosť.

Etiopia-7074.jpg

Etiopia-7100.jpg

Etiopia-7108.jpg

V tom pohľade je celý román...

Etiopia-7128.jpg

Etiopia-7132.jpg

Chrám Yohannes Maequdi sa nachádza pol hodinu skutočne rezkej chôdze od dediny Matari. Vodič (ktorého meno som zabudol, nech mi je odpustené) má chudú postavu, ale napriek tomu výbornú kondíciu. Vidno, že sa čosi po rodných kopcoch napásol i nabehal. Letí predo mnou do strmého kopca a upozorňuje ma, že bude pršať. Pozerám na nehybnú oblohu a stavil by som sa, že nespadne ani kvapka. Tesne pred finále sa púšťa poriadny dážď. V rámci skutočnej túžby pomôcť etiópskemu ľudu nehromžím a ďakujem za padajúcu vlahu, pred ktorou sa ukrývame, kde sa len dá. Niektorí pod obrovskými kaktusmi dorastajúcimi do veľkosti stromu, iní v skalných dutinách či pod vstupnou bránou do areálu chrámu.

Keď kvapky začnú rednúť, platím dvom kňazom vstupné a úplatok. Vyzerajú, že ich omnoho viac tešia bankovky ako Boh. Provokujem ich, aby mi s peniazmi zapózovali. Celkom ich to baví a vôbec si neuvedomujú, že sa správajú presne ako farizeji, ktorých Ježiš Kristus nemal dvakrát v láske.

Etiopia-7215.jpg

Etiopia-7232.jpg

Etiopia-7233.jpg

Vysmiati kňazi s úplatkami...

Etiopia-7237.jpg

Interiéry ranných kresťanských chrámov sa mi začínajú pomaličky, ale isto zlievať do jedného sivo-farebného rozpadávajúceho sa mišmašu, a tak vyzvedám aspoň čo-to okolo viery. Mária je vyhlásená za svätú a celým srdcom rešpektovaná. Ježiško je občas namaľovaný ako čierny, pre mňa veľmi úsmevná záležitosť. K ortodoxným kresťanom sa hlási 65 % Etiópčanov. Neuznávajú Vatikán, ale pápeža áno, a okrem Svätej trojice otec, syn a duch svätý majú aj druhú Trinity, a to svätého Michaela, Rafaela a Gabriela. Niet sa teda čo čudovať, že moslimský svet bohato podporuje každú rodinu vyznávajúcu najmladšie monoteistické náboženstvo sveta, ktorá v tejto krajine ako bráne do kresťanského sveta Afriky vzorovo vzdoruje náporu islamu, a porodí tu čo najviac deťúreniec. Veru tak, moslimovia dobyjú svet bez preliatia čo i len jedinej kvapky krvi. Robia to potichu a účinne - rodením veľkého počtu potomkov.

Cesta späť sa rovná tancu na blate. Ak sa mi chodník po ceste hore zdal dostatočne štrkovitý a pevný, teraz by som neuveril, že sa rovnakým vraciame dolu. Premenil sa na potok, cez jeho chrbát sa valí červená voda a ja mám čo robiť, aby som udržal tempo s mojím vodcom. Som celý premočený a spadnúť do rozmočenej kaluže je to posledné, čo si prajem. Našťastie sme behom štvrťhodinky pri aute, ale tým sa tragikomédia nekončí.

Motor auta nechce znova naskočiť. Začína sa hodinová katarzia, keď pol dediny teperí vozidlo do malého kopčeka s nádejou, že päť metrov mierneho svahu nahradí štartér. Najprv pomáham, tlačím, koľko sa dá, idem vychudnutým domácim siláckym príkladom. Keď si motor pri druhom spustení ani len neodkašle, dochádza mi, čo za sizyfovskú prácu vykonávame. Hlavná cesta je necelých štyristo metrov. Navrhujem odtlačiť auto na ňu, kde by sme ho roztlačili raz-dva. Šofér ma počúva, na znak porozumenia prikyvuje, vraj je to skvelý nápad, ale potom domácim znova ukazuje, že auto treba dostať na vŕšok. Na protest proti ľudskej hlúposti som rezignoval a šetril si sily, lebo som predpokladal, že sa nakoniec aj tak bude musieť realizovať môj nápad, ktorý tiež nepôjde bez námahy.

Pri štvrtom pokuse, keď auto spustili už z väčšej výšky, nás motor aspoň krátko pozdravil. Lenže dedinčania už melú z posledného. Pri tlačení sa však asi dobre modlia, pretože na motorke prichádza nejaký muž, ktorý je na etiópske pomery skutočný obor. Zapierame sa opäť do auta, nohy nám kĺžu v blate a aby to nebolo ľahké, lynčujeme jeden za druhým kríky, ktoré kladú podvozku slušný odpor. Nový obor neprestáva vo funení, nechce nič nechať na náhodu a káže auto vytrepať čo najvyššie. Keď už mu asi vajká len-len že neskočili do tela, rozkazuje, nech auto pri voľnom páde ešte poriadne roztláčame. Nakoniec sa rúti svahom v celkom slušnej rýchlosti a motor naskakuje. Šofér dáva obrovi zväzok malých bankoviek, nech ich rozdelí medzi ustatých pomocníkov. Nastáva krik, ale to už my totálne unavení uháňame smerom k Wukro.

Táto viac ako hodinová príhoda ma veľa naučila o povahe etiópskeho človeka. Pragmatické rozmýšľanie je u neho nulové. Fyzická práca mu nerobí problém, takže vec nakoniec väčšinou vyrieši tým najprimitívnejším spôsobom. To, že ho to stojí kopec energie a času, ho netrápi. Týchto atribútov je v tejto krajine nadbytok. Rozum mu nedisponuje dostatočným filipom, svet vidí jednoducho. Musím si zvykať...

Etiopia-7219.jpg

Tak toto sme robili viac ako hodinu... hlúposť nebolí, len nohy to cítia...

Etiopia-7181.jpg

Čistenie zubov zázračnými konárikmi.

Etiopia-7186.jpg

Etiopia-7196.jpg

Etiopia-7202.jpg

Bodaj by sa tomu chlapcovi podarilo v živote skutočne vzlietnuť...

Meliem z posledného. V lýtkach mám dva slušné kopce a lekciu roztláčania etiópskeho rozumu. Preto sa niet čudovať, že posledný chrám Abraha Atsbeha skôr prežijem, ako preobdivujem napriek tomu, že sa v ňom nachádzajú najkrajšie maľby, aké som dosiaľ mohol vidieť. Nejde o žiaden monument vytesaný do skaly, ale o klasický kostol, ktorý sa nachádza v rovnako pomenovanej dedine 45 kilometrov západne od Wukro. Našťastie vyšlo slnko, takže keď končím prehliadku, sadám si na schody a odpočívam.

Prichádzajú nejakí západní turisti, ktorí sa medzi sebou zhrozene dohadujú, že za vstup nedajú tak veľa. V duchu sa usmievam, čo by asi tak povedali mne, keď som dnes dal strážcom chrámov cez 250 birrov. „Peniaze sú nič oproti tomu, čo som za ne dnes získal. Vôbec tu nejde o tie chrámy. Všetko, čo sa udialo v spojitosti s nimi, je zázračne iné, dobíjajúce, tvarujúce ma k pokore, k inému náhľadu na svet, k pochopeniu celého tohto vesmírneho divadla. Tieto etiópske dni pôjdu so mnou celý život," vravím si v duchu už teraz.

Na otázku, či chcem stihnúť pozrieť si ešte aj nejaké chrámy v okolí dedinky Atsbi, bezvládne odpovedám, že nie. Vraciame sa do Wukro, doplácam prenájom auta a nechávam sa zaviesť pred hotel. Pustili prúd, takže dobíjam baterky do foťáku a napriek tomu, že sú len tri hodiny poobede, odpadávam do povinného spánku. Duša lieta, nech sa teda dobije aj moje telo.

Etiopia-7244.jpg

Hľadanie Boha?

Etiopia-7309.jpg

Etiopia-7313.jpg

Interiéri raných etiópskych kresťanských chrámov sú v zúboženom stave...

O dve a pol hodiny sa prebúdzam. Na rukách a nohách mám červené kopčeky. Sú to štípance od bĺch. To už poznám, pretože keď sme boli malí, mama raz domov dotiahla jednu blšku, ktorá našu rodinu celý týždeň cicala. Mama totiž pracovala ako ženská zdravotná sestra a v náplni jej práce bolo chodiť aj po priľahlých martinských dedinách, vrátane rómskych usadlostí.

Viem, čo bude nasledovať. Zajtra sa tie kopčeky ešte viac nadvihnú a začnú svrbieť. Toto bude trvať tri dni, potom proces otravy ustane, telo jed zneutralizuje a nakoniec zvíťazí. Či prežijem, závisí len od toho, koľko tých bochníkov do odletu schytám. Prezerám si šatstvo, ale viem, že sa to rovná hľadaniu ihly v kope sena. Vonku ešte nie je tma, aj tak som sa chcel prejsť, takže mám o úlohu navyše. Zohnať nejaký liek proti blche.

Pri spomienke na inžiru vchádzam radšej do obchodíka s potravinami a kupujem si rybaciu konzervu, cibuľu a chleba. Teda lepšie povedané tvrdú pšeničnú placku. Ako bývalý vegetarián viem, že tieto chleby krátko opečené na prudkom ohni sú veľmi zdravé, len sa sám pýtam, či sa po čase nepremením na tuniaka alebo inú morskú rybu.

Dôkladnejšie prekutrávam mesto. Nachádzam ďalšie tri internetové kaviarne. Nakoniec som v tej tretej strávil hodinu. Za ten čas sa mi podarilo odoslať dva maily a pozrieť si, ako vyzerá môj facebook profil. Viac mi nedovolila „úchvatná" internetová rýchlosť, aj keď som videl, že ma tam čaká trinásť neprečítaných správ. Otvoriť azet s mail boxom sa rovnalo psychickej samovražde a keďže si dar života viac než cením, radšej som túto pretvárku na webovú komunikáciu ukončil, aby mi nezošedivelo aj to, čo mi nestihlo vypadnúť.

Aspoň som blízkym telegraficky zvestoval pár právd o tejto africkej krajine:

Ahojte. Slnko tu neúprosne pečie hlavne od jednej do tretej poobede, keď sa zavrú všetky obchodíky. Väčšina ľudí vtedy hodí šlofík, aj keď si namiesto obeda dali krajec chleba s vodou. Skoro nikto tu nefajčí. Keď človek nemá čo jesť, zlozvyky a koníčky vypadnú ako prvé z hry. Namiesto dvanástich mesiacov tu majú trinásť menzesov (áno, dobre čítate) a vďaka biede sú oveľa viac v spojení s prírodou ako my. Vianoce majú siedmeho januára, Nový rok jedenásteho septembra. Je to o pár dní, takže tu budem počas ich Vianoc, juchúúú...

Autá jazdia vpravo, takže tu neskáčem ako cap v Indii či v inej bývalej anglickej kolónii. Ináč s tou Indiou je tu veľká podobnosť. Síce bieda je tu takisto obrovská, ale nevidno ju tak. Akoby s ňou boli zmierení a vôbec netušili, že niekde na druhej strane planéty sa žije lepšie. Nevedia, čo je to blahobyt, a vďaka tomu nie sú až tak otravní ako Indovia. Žobrú málo, sú hrdí na to, že sú Etiópčania.

Soráč za preklepy, ale internet je tu pomalší ako mŕtvy slimák. Toto je tretia net kaviareň, ktorú skúšam. V prvej čakali na jeden jediný PC vyrobený ešte v minulom storočí štyria pokojní černosi ako u holiča. Odmietol som s nimi súperiť v trpezlivosti. V druhom netku na klávesnici nefungovala bodka, céčko, béčko a asi sedemnásť ďalšich znakov. Mladá ma upokojila, že sa to dá vyriešiť, a názorne mi z nejakej inej stránky nakopírovala chýbajúci znak. Pozeral som na ňu ako na zjavenie a nevedel som, či to myslí vážne a ubijem ju, alebo má väčší zmysel pre humor ako ja. Vysvetlil som jej, že idem písať veľa, veľa, VEĽA a takto si uženiem presilenie na prstoch a to nehovorím, že budem musieť odolať minimálne siedmim infarktom. Teraz sedím v tretej. Je pomalá, ale IDE (neviem na tej špinavej klávesnici nájsť výkričník - kašlem naň, aj tak by možno nešiel :-)). Paľko Smejko von Etiópko

 

 

Buďte šťastní, Hirax

 

Aktivity Hirax:

29. 9. 2011 o 17:03, štvrtok, Košice, Hotel Ambassador, Hlavná 101. Krst debutu košickej autorky Števy Opremčákovej - V Írsku prší inak... čítanie, príjemné rozprávanie o literatúre...

4. 10. 2011 o 16:30, utorok, Banská Bystrica, Radvaň, Tadvanská 27. Cestovateľské utorky organizované Stredoslovenským múzeom, prírodovedné oddelenie: Hiraxovo premietanie o Etiópii a krst jeho čerstvej africkej knihy: Etiópia - Vysoká škola neočakávania.

4. - 7. 11. 2011, Bratislava, Bibliotéka, Incheba - autor bude počas celého veľtrhu k dispozícii čitateľom a rád podpíše vaše prinesené knihy.

15. 11. 2011, Sučany, reedukačné zariadenie pre mladistvých, čítačka Hirax.

9. 11. 2011 o 17:07, streda, Martin, kaviareň Kamala: Krst troch Hiraxových kníh - Hiraxovo rozprávanie o Etiópii a krst jeho čerstvej africkej knihy Etiópia - Vysoká škola neočakávania plus čítanie z jeho tretej básnickej zbierky V tichu a románu Príbeh muža.

 

Chystané knihy od Hiraxa:
9. 9. 2011 - Cestopis z Etiópie: Etiópia - Vysoká škola neočakávania (už vyšlo)
10. 10. 2011 - Hiraxova tretia básnická zbierka: V tichu
11. 11. 2011 - šiesty Hiraxov román: Príbeh muža

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?