Rané kresťanské chrámy - Etiópia (03.)

Autor: Pavel Baričák | 11.9.2011 o 8:16 | (upravené 11.9.2011 o 11:50) Karma článku: 8,85 | Prečítané:  2609x

Mobil mi vyzváňa dve minúty po štvrtej. Radšej by som oral, ako vstával, ale ináč sa nedá. Balenie je skôr hádzanie ako nejaké logicky triedené zadeľovanie. Keby ma videla priateľka, bije ma palicou, ale cestovanie osamote má aj svoje výhody. Ešte sa zohnem pod posteľ, či nenechávam hotelovým zamestnancom nejaký dar, ktorý by mi pri cestovaní mohol veľmi chýbať, a potom už schádzam dole schodmi, prekračujem spiaceho vrátnika, ktorý vlastným telom bráni budovu pred útokom z vonka, a vychádzam pred hotel. Tma ešte skrýva špinu a prach ulíc, ovzdušiu vládne príjemný raňajší chládok. Napriek tomu sa šerom mihá až prekvapivý počet postavičiek zahalených v bielych plachtách. Neviem, kam tie postavy idú, ale vychutnávam si tento silný mystický obraz. Ani tento výjav zo starej Biblie však nič nemení na tom, že dohodnutý taxikár mešká už sedem minút. Neľakám sa, pretože hlavnou ulicou kde-tu prefrčí modrá trojkolka.

Keď som sa dostatočne nabažil atmosféry mesta duchov a pochopil, že včerajší dohovor nevyjde, kývol som rukou na prvý minitaxík a zadal smer autobusová stanica. O necelých desať minút vysadám pred rozbitou bránou a platím za jazdu v prepočte päť bývalých slovenských korún. Chvíľku sa pozerám na scénu akoby zo stredoveku. Všade zhon, krik, špinavé postavy, obrysy muzeálnych autobusov črtajúcich sa v rannej polotme, miestni vlečúci tašky, balíky, batohy, hydinu, deti, prosto všetko, čo sa má dnes z tohto mesta premiestniť niekam inam. Je tu asi desaťkrát toľko ľudí, čo včera poobede.

Znova proti mne bežia zúbožení ľudia zahalení v potrhaných dekách, predbiehajú sa a niečo na mňa vykrikujú. Niekoľko polozaspatých hláv obalených v handrách si ma obzerá. Nastáva klasická situácia, keď sa v ubiedenej krajine divov zjaví biely „bohatý" muž medzi chudobnou zmeskou staničnej chátry.

Tretí cez siedmeho sa ma pýtajú, kam chcem ísť. Zachovávam chladnú hlavu a obzerám sa po nejakom normálnom slušnom človeku, ktorého by som sa spýtal na autobus smerujúci do mestečka Wukro. Lenže dospelí nerozumejú anglickej reči môjho európskeho kmeňa. Naopak, nedospelá bagáž s vidinou mince v kapse melie spleť anglických slovíčok v hojnom počte, až by sa niekomu mohlo zdať, že ten jazyk aj ovládajú. Púšťam medzi nich moje tajomstvo a oni ma šikujú do jedného staničného rohu, kde už rachotia polorozbité stroje pripomínajúce mi burizóny z detstva. Dostávajú nejaké díško od „vedúceho zájazdu". Neviem koľko, ale dochádza mi, že systém, peňažná hierarchia a mafia je všade.

Za cestu do Wukro odo mňa pýtajú pätnásť birrov, čo je okolo osemdesiat centov. Sadám do plechovej obludy. Síce mi povedali, že o desať minút vyrážame, ale ja už tuším, ako to bude. Keby som napísal, že im neverím, znelo by to nepekne. Ja už prosto nič neočakávam. Jednoducho bude, ako bude. V tejto krajine to platí najmenej desaťnásobne. Ak to ako cestovateľ krížom Etiópiou neprijmete, budete hecovať len svoj nervový systém. Ich určite nie.

Pohýname sa zhruba o pol hodinu a ja som múdrejší o jedno ich domáce pravidlo: autobus sa vydá na určenú trasu vtedy, keď je naplnený do posledného miestečka. To môže byť o desať minút, ale aj o dve hodiny. Stáť v uličke sa vraj nesmie, ale pár ľudí sedí na motore. Kým rachotina opustila areál stanice, vodičov poslužníček ešte odovzdáva nejaké papiere určenému kontrolórovi, ktorý prísnym okom preletel interiér. To už mám však na ušiach sluchadlá, v rukách knihu a na sebe nalepených zopár čiernych spolucestujúcich.

 

EtiopiaWukro-6637.jpg

Dedina Teka Tesfay, ale ako vidíte, dedina nie je dedina, dom nie je dom a obchod nie je obchod.

EtiopiaWukro-6644.jpg

V období sucha sa potoky zmenia na vyschnuté korytá..


Niečo po hodine a pol vysadám vo Wukro, mestečku, ktoré je od Mekele vzdialené okolo päťdesiat kilometrov. Na spoznanie ranných kresťanských kostolov v tejto oblasti sa mi javí ako najideálnejšie hniezdo. Ako sa za odchádzajúcim autobusom usádza zvírený prach, opakuje sa scénka, na ktorú si budem musieť zvyknúť: kam vstúpim, zmrazujem svojou nezvyklou prítomnosťou bielej maškary zabehnutý každodenný kolobeh bežných udalostí. Etiópčania sa zastavujú, uškŕňajú sa, schovávajú pobavenie. Niektorí okolo mňa zužujú kruh, prosia dlaňou o dukát, iní ponúkajú pomoc, či na mňa vykrikujú otrepanú anglickú frázu: „Havarjú?". Prípadne ma zdravia miesto helou farebnejšie a to konkrétne jelov, na čo veselo odpovedám blue.

Zachraňuje ma reklamná tabuľa na hotel Kalu. Kráčam určeným smerom a z chvosta domácich postupne ubúda. Poslední zúfalci končia pred dverami hotela, hra sa skončila. Ja si zatiaľ vyberám izbu za 50 birrov, necelé tri eurá za noc. Miestnosť je uprataná a čistá a tentoraz to píšem bez sarkazmu. Skutočne lepšie ako v Indii. Dokonca aj teplá voda tečie, len kúpeľňa a záchod je na spoločnej chodbe. Ale to mi vonkoncom nevadí, pretože do hotela sa prídem aj tak iba vyspať.

Zhadzujem si veci a vyrážam do mesta vymeniť si peniaze. Táto pre Európana bežná vec sa nakoniec tiež mení na slušnú komédiu. Konečne nachádzam banku, lebo dvakrát som okolo nej slepo prešiel namýšľajúc si, že je to asi nejaký sociálny úrad, toľko sa okolo tej budovy tlačilo ľudí. Naberám odvahu a hádžem kraula do čiernej masy tiel, ale zastavuje ma strážnik-dôchodca v peknej uniforme. V duchu mu želám, nech v rámci osobného imidžu zomrie v službe. Musím mu ukázať ruksak a problém je na svete. Nechce mi uveriť, že môj výmenný širokouhlý objektív nie je granát a odmieta ma vpustiť dnu. Buď nechám batôžtek s foťákom a dvomi objektívmi u neho na stolíku, alebo nebudem mať peniaze a môžem si celý deň akurát tak labu lízať. Stokrát si toho pána premeriavam, či ho tu nájdem aj pri ceste späť i s mojimi „granátmi". Nakoniec mu zanechávam majetok a vyberám sa na skusy do vydýchanej miestnosti plnej tmavých a smutných postavičiek, ktoré v rukách žmolia akési papieriky. Asi poradové čísla.

Vyčítam si, že som včera na letisku nevymenil väčší obnos. Už to chcem vzdať, lebo svoju smrť si predstavujem krajšie ako sa unudiť celodenným čakaním na bankovky, ale znenazdajky sa mi prihovára policajt merkujúci finančný objekt. Vravím mu, že si chcem iba zmeniť peniaze. Akoby len čakal na slovíčka znejúce ako dolár či euro. Vyslovené populárne slovenské krstné meno Juro znamená rýchly obrat situácie. Policajt ma šikuje priamo do priestoru, kde sedia bankoví úradníci. Pripomína mi to scénku z nejakého starého filmu, kde ja hrám kolonizátora a bankový úradníček oficiera. Predbehnutí domáci závistlivo poškuľujú a ja len dúfam, že mnohí z nich chápu, že som jeden z dôležitých valutových zdrojov ich krajiny.

Bankári ma medzi seba usádzajú ako Gogoľovho revízora. Jeden sa ma ujíma, xeroxuje si môj pas a vyplňuje nejaké prepotrebné lajstrá. Usmievam sa ako paša, i keď mi je sčasti ľúto všetkých tých čiernych ľudkov, ktorí tu strávia čakaním aj pol dňa. Som ale ten posledný, ktorý im môže pomôcť. Nakoniec prichádza k samotnému aktu výmeny bankoviek. Vstávam a hrabem sa v oblasti penisu, kde nosím moju existenčnú ľadvinku. Za sto Jurov dostávam zväzok ošarpaných, prepotených, mastných, popísaných a roztrhaných etiópskych bankoviek. No kal. Smrdia ako vylovená ryba, ktorá umrela týždeň predtým, kým si ju našiel háčik. Bez hanby si ich pchám do treniek a dúfam, že sa budú cítiť ako doma. Pri východe si vyzdvihujem granáty a v duchu ďakujem našej silnej mene za prežitý pocit „vplyvného muža", ktorý mi ušetril čakanie na Godota.

Po ceste sa zastavujem v miestnej turistickej agentúre. Ráno bola zavretá, teraz sú plechové dvere roztvorené dokorán. Dohadujem si na zajtra prenájom auta, pretože bez neho nemám šancu niečo v oblasti bez dopravy uvidieť. Auto na celý deň plus dvaja pomocníci vyjdú na 700 birrov (40 Eur). Konečne je tu niečo cenovo rovnaké ako u nás.

Nakoniec sa zastavujem v „reštaurácii" na raňajky. Z plechovej misy vyjedám kyslú inžiru, ktorou si nemotorne naberám nedopečené kozie mäso. Placka mi chutí menej ako včera, chýba mi diabolská omáčka, ktorou by som zmiatol chuťové kanáliky. Vedľa mňa je pohár vody, ktorého sa nedotknem. Moje telo verí len kupovanej vode, ktorej vlastnoručne poruším plastový uzáver. Z dverí sa na mne smejú dve detské čašníčky, z ulice na mňa cez jednoduchý plot pokukujú zmätení domáci. Samozrejme, všetky deti ma zdravia a snažia sa nadviazať komunikáciu. Občas mi do taniera nazrie pasúca sa koza, ktorá kopýtkom zatláča slzu, keď jej dôjde, že do seba tlačím jej rodinu. „Kozička, životný kolobeh je taký. Aj mňa raz zakopú pod slivku, ktorej plody zjedia moje deti. Všetci sme vlastne kanibali, neplač, treba to prijať. Dáš si?" prihováram sa v duchu kozičke s napichnutým mäskom na vidličke. Pomaličky sa otáča a cupká preč. Myslí si svoje a ja som rád, že sa nikto nikdy nedozvie, čo si o mne myslí.

Vraciam sa na izbu, gebrím sa opaľovacím krémom, beriem si potrebné veci a o chvíľku opäť stojím na autobusovej stanici. Tentoraz je vyľudnená, veď je už po raňajšej šichte. Na vyprahnutom prachu stojí iba pár mikrobusov čakajúcich, kým sa nazbiera osem či dvanásť ľudkov, ktorí budú mať spoločný cieľ. Tieto minibusy sú síce dvakrát drahšie, ale sú oveľa rýchlejšie. Keďže sa bavíme v desiatkach centov, niet pochýb, že na pružnejšie premiestňovanie sú vhodnejšie.

Nachádzam minibus smerujúci do ďalšieho väčšieho mesta severu Etiópie s názvom Adigrat. Pre mňa je však dôležitá dedinka Teka Tesfay, kde zhruba po dvadsiatich minútach aj vysadám. Víta ma iba pol dediny, teda konkrétne kŕdeľ vysmiatych detí, ktoré majú v tomto období prázdniny a pýtajú odo mňa karamel. Doslovne. Keby tam neboli, uveril by som, že etiópsky národ počas mojej jazdy vymrel. Absencia ostatku má rozumné vysvetlenie - rodičia deťúreniec sú na poliach.

 

EtiopiaWukro-6651.jpg

Deti pasú, rodičia drú na poliach.

EtiopiaWukro-6681.jpg

Nádherné skaly trčiace v pustatine k nebu...

Jeden domček v osade je premenený na obchodík a tvorí pre asi tridsať chyží dedinský supermarket. Dokupujem vodu a sušienky a vydávam sa k prvému chrámu Petros & Paulos. Keďže som sám Pavel, znova si uvedomujem, že náhody neexistujú.

Kráčam pastvinami, všade sú kravy, ovce, kozy. Oblasť, kde sa pohybujem, je vo výške 2 100 metrov a chrámy, ktoré mám v pláne navštíviť, sú ešte vyššie. Naše slovenské top pohoria by boli pre týchto domácich bežnou prechádzkou.

Odohnal som všetkých nadháňačov, ktorí sa mi ponúkli, že mi všetko poukazujú. Samozrejme, za peniaze. Povedľa mňa cupká len päť detí a niečo si štebotajú. Už viem, že v tejto krajine mi nie je súdené prechádzať sa sám, rozjímať, úplne osamotene vnímať okolie, prírodu, obydlia. Som biely cudzinec, nevšednosť, ktorá sa nezjavuje denne, a hlavne predstavujem chodiaci balík peňazí. Budú sledovať každý môj pohyb, ich oči budú visieť na mojich perách, každý môj krok bude kopírovaný. Modlím sa, aby som nedostal hnačku, lebo už si predstavujem, ako niekde za stromom spotený kakám, päť detí ma pozoruje a všetky sú schopné podať mi zvädnutý lopúch, len aby dostali platný toliar.

Zastavujem sa pri poliach, kde muži v úpeku slnka orú kamenisté políčka. Stojím tam a uvedomujem si, aké množstvo ľudí na planéte sa ešte skutočne primitívnym a ťažkým spôsobom dostáva k vytúženému chlebu. Tento pohľad by som dal zažiť každému, kto ľahkovážne hádže nedojedené jedlo do koša a plytvá potravinami. Ja viem, že tieto slová asi vyznejú trápne kazateľsky, ale voly ťarbavo kráčajúce cez husto posiate pole kameňov v horúčave slnka a v bezradnej paľbe ženúceho biča ma o to žiadali.

EtiopiaWukro-6661.jpg

V pote tváre budeš získavať chlieb svoj každodenný.

EtiopiaWukro-6667.jpg

Som biely cudzinec, atrakcia...

Kráčam ku kopcu, na ktorom sa biela bodka nakoniec mení na kamenný príbytok ranných kresťanov. Ťažko to nazvať chrámom či kostolom. Aktívni detskí prenasledovatelia sa premenili na šikovných turistických sprievodcov a jeden z nich odbehol pre kňaza, ktorý má mať kľúč. Čakám nejakého váženého starca, ale je to ako čakať so sánkami v zime na leto. Prichádza totiž starší pán oblečený do roztrhaných vriec zo zemiakov. Na krku sa mu hompáľa drievko, ktoré šikovne púšťa cez dieru v dverách a vyťahuje tak vnútornú haspru. Hádam by som nečakal skutočného vyzdobeného kňaza, zámok a kľúč? Deti mi vysvetľujú, že svätý muž oral tuná nablízku a že je to otec jedného z nich. Bežný roľník, ktorý si kvôli bohatému turistovi odskočil od kravky. Už sa na nič nepýtam, ničomu totiž nerozumiem. Predstavoval som si kňaza, ktorý sa celý čas modlí v kamennom chráme a žije z milodarov dediny.

No nič, vyjdime niekoľko desiatok drevených schodov, ktoré sú technicky na úrovni slovenského bežného lešenia. Občas chýba latka, kráčať počas dažďa by som tu veru nechcel. Pred vstupom do chrámu sme sa, samozrejme, museli všetci vyzuť. Nechal som si obuté ponožky, reku nech sa na mňa nelepia nejaké storočné baktérie. No hlupák, čo vám poviem. Vyzerám ako kocúr v čižmách, s moderným mužom nemám spoločné ani pohlavie.

Prechádzame sa v maličkých miestnostiach a mám čo robiť, aby som si znova nevyrobil jazvu na plešine. Miestnosti sú prázdne, ale čisté. Jediný skvost, ktorý mi je s veľkým očakávaním ukázaný, sú maľby na stene. Mužík v roztrhaných montérkach zatiahol čarovný povraz, opona sa roztiahla. Začal som fotiť a predvádzal som vzrušenie, akoby som nikdy v živote nič krajšie nevidel.

Pred obutím som si očistil ponožky, lebo som s nimi vyutieral všetko to, čo nestihli pravekí ľudia s vetvičkami. Počas obúvania sa modlím k všetkým veličinám nebies, nech sa cestou späť nezdrbem z brezového lešenia.

 

EtiopiaWukro-6684.jpg

„Kňaz", ktorý si odbehol z poľa.

EtiopiaWukro-6687.jpg

Farebná výzdoba etiópskych oltárov v kresťanských chrámoch. Tie hodiny si nevšímajte, oni sú na ne pyšní...

EtiopiaWukro-6700.jpg

Skutočné či imitačné kosti?

EtiopiaWukro-6703.jpg

„No poďte, nebojte sa!"

Štyria adolescentní sprevádzači ma vedú cez pustatinu s popraskanou zemou, obrovskými kaktusmi, kde-tu zelenými ostrovčekmi, kde si pár ľudských duší ničí chrbtice, aby mali ich deti čo jesť. Vysušenú scenériu dotvárajú mohutné skalnaté steny, ktoré trčia z prašnej hladiny ako tiché hroty obrovského a našťastie spiaceho skalosaura. Fotím všetko živé, no veľa toho nie je, prosto akoby bolo deň po.

Mikael Milhaizengi je názov ďalšieho chrámu v poradí, ktorý bol vzdialený polhodiny chôdze od toho prvého. Stretávam pri ňom troch francúzskych turistov, ktorých sprevádzajú dvaja dospelí domáci. Či sú to skutoční profesionálni turistickí sprievodcovia, nevedia ani oni sami. Naberám dojem, že si iba prenajali auto a toto sú ich šoféri. Deti mi štebocú, že je tu prísne zakázané, aby sa niekto hral na sprievodcov a bral za to peniaze. V duchu sa usmievam, pretože počas hodinky, čo sme spolu, už neraz natiahli ruku a pýtali odo mňa peniaze. Som vďačný za ich spoločnosť, je mi veselšie. Aj ich odmením, ale až na konci, nech ich zápal neustane. Chrámy by som však našiel aj bez nich. Mám jednoduchú mapu, ktorú som si nafotil v turistickej agentúre, a pamiatky sú našťastie blízko seba.

Vzrušenie prichádza v treťom chráme Medhane Alem Kesho. Najprv sa najstarší z chlapcov sporí s nejakým vidieckym dievčatkom, ktoré sa k nám chce pridať. Zakazuje jej ísť s nami. Vraj ženy nemôžu vstúpiť do chrámu. Tu mi však niečo nesedí, lebo dve Francúzky z druhej partie si veselo vykračujú smerom k pamätihodnosti. Aj medzi chlapcami to vrie, vraj to bola dcéra „kňaza" a určite zavolá vojakov. Upokojujem ich, nech nerobia paniku.

V samotnom chráme sa usmievam, keď mi kňaz ukazuje kríže na stropoch a s vypúlenými očami dookola vyslovuje „aksum, aksum". Aby som lepšie videl, na dlhej halapartni mu blčí maličký ohník, ktorý mi má pomôcť uzrieť prvé kresťanské kríže na svete. Snažím sa mu vysvetliť, že mám moderný fotoaparát, ktorý si daný predmet osvieti silným bleskom. Tvári sa, že porozumel, ale bakuľu so svetielkom aj tak nespustil. Smejem sa spoločne s Francúzmi...

EtiopiaWukro-6712.jpg

Ja s jedným mojim adolescentným turistickým sprievodcom. Teraz to už môžem povedať :-).

EtiopiaWukro-6717.jpg

Za úsmev mi zapózovala aj žena pracujúca na poli.

EtiopiaWukro-6735.jpg

EtiopiaWukro-6872.jpg

Aj tieto dve fotky sú presným vyjadrením Etiópie - kontrast biedy a krásy.

EtiopiaWukro-6771.jpg

Tak si na to bližšie posvieťme...

Vyšli sme z chrámu a po desiatkach metrov sa skutočne zjavuje vojak so samopalom. Teda skôr vyzerá ako bandita, lebo nemá žiadnu uniformu. Oblečený je v štýle kubánskej revolúcie - svetlozelené nohavice, šedivá vesta zakrývajúca kockovanú červenú flanelovú košeľu, okolo krku červená arafatka, na hlave kus špinavej látky. Ešte je aj patrične namosúrený. Prvé, čo ma napadá je, že si ho odfotím, ale potom si uvedomujem, že by to mohla byť povestná posledná kvapka. Najprv naoko spovedá dvoch domácich, ktorí sprevádzajú Francúzov. Veľa im nerozumiem, ale dochádza mi, že mu vysvetľujú, že títo Európania si od ich zamestnávateľa prenajali auto a oni sú len vodič a pomocník. Nakoniec sa venuje nám a zdvihnutou zbraňou oddeľuje dvoch najstarších chlapcov z môjho turistického oddielu. Už viem, že ofúknuté dievčatko ich skutočne udalo. Pravdepodobne natáralo, že predstierajú sprievodcov a zobrali za to aj peniaze.

Keď rozumu došlo, že ak je tu niekto, kto môže zabrániť krivde, tak som to len ja, vnútro mi vzbĺklo. Bez zdĺhavého rozmýšľania som vyrazil do útoku a pevným hlasom som na muža spustil kanonádu viet, že toto sú moji kamaráti a žiadni sprevádzači. Hovorím mu, že nijaké peniaze odo mňa nedostali a ani nedostanú, a nech ich okamžite pustí, lebo si pôjdem sťažovať. Kam? To nevedel ani on, nieto ešte ja. Nebol vo mne žiaden strach, že by na mňa namieril zbraň a nakázal mi zaradiť sa k zajatcom. Všetko som stavil na kartu bieleho turistu, ktorý sa teraz veľmi rozhorčil a každé slovo myslí smrteľne vážne.

Zobral som mu tým monológom, ktorý som vyskladal zo štyroch jednoduchých anglických viet, vietor z plachiet. Omieľal som ich dookola energickým hlasom ako opitý neurotik, ktorý zistil, že jeho nepodarená žena nemá doma cibuľu. Tento psychologický útok na protivníka ma naučili naši slovenskí Cigáni. Zámerne nepoužijem spisovný výraz Rómovia, pretože ma vtedy ako tretiaka na základnej škole spolu s bratom okradli pred kinom. Kričali, že ak im nedáme všetky peniaze, zbijú nás. Tým krikom zobrali rozumu všetko palivo a nechali v nás dorásť strach do obludných rozmerov. Možno vtedy stačilo ukázať našu silu, povedať rozhodné „nie" a mali by sme pokoj. No zľakli sme sa ako teraz tento vojak.

Dochádza mi, že s vojakom musím komunikovať na jeho úrovni. Tak som všetkým chlapcom rozkázal, nech ukážu svoje vrecká. Obracajú ich naruby. Padá z nich, samozrejme, iba špina, po žiadnych peniazoch ani vidu, ani slychu. Nakoniec tých chlapcov bez slova pustil a my sme päť minút ticho kráčali. Až potom mi poďakovali. Bránil som sa, že som nič nespravil, že som neklamal, že sú na-ozaj moji kamaráti. Poprosil som ich, aby ma doviedli k hlavnej ceste.

Na otázku, ako často chodí nejaký mikrobus smerom do Wukro, odvetili, že každú hodinu. Bol som zmierený čakať aj hodinu, dokonca som sa tešil, že budem kráčať peši po ceste smerom k mestu. Chcel som byť konečne sám, utriediť si zážitky, ale ako na just sa v diaľke začal črtať mikrobus. Vybral som nejaké bankovky a dal ich najmenšiemu chlapcovi do dlane, nech sa rozdelia rovnakým dielom. Zafrflal, že to je len pre neho, nech dám ostatným ďalšie peniaze. Pýtať si teda vedeli. Chudoba človeka naučí nebáť sa, byť priebojným, využiť každú príležitosť. V tomto ma už India vycvičila úplne dokonale, takže som vedel, že ak nechcem byť trhaný, musím si stáť za svojím, ináč ma vyjedia až na kosť. Zobral som malému bankovky z dlane, pridal z vrecka moje posledné mince a dal to všetko tomu najstaršiemu, nech to rozdelí on. Pohľadom očí mi sľúbil, že tak vykoná. Potom som sa rozbehol, aby som stihol minibus, ktorý sa akurát vynoril zo zákruty. Zastal na moju zdvihnutú ruku.

Dvere sa otvorili. Skúšobne som dnu vopchal najprv iba hlavu. V interiéri bola natlačená viac ako desiatka Etiópčanov, žiadni turisti. Najprv mlčali, ale potom sa všetci rozosmiali na môj účet. Kto by čakal v Afrike kozmonauta, však? Keď sme sa dorehotali, uvoľnili mi prednú sedačku a už sme si to šikovali smer Wukro.

EtiopiaWukro-6816.jpg

Rané kresťanské etiópske chrámy nachádzajúce sa v skalách a veľakrát vysekané z jedného kusa horniny.

EtiopiaWukro-6835.jpg

Na paši...

EtiopiaWukro-6837.jpg

Etiópske deti s výrazom dospelých.

Dal som sa vyhodiť na začiatku mesta a prešiel som sa ešte k mestskému chrámu Chirkos. Cesta viedla cez chatrčovú oblasť. V duchu som si vravel, že tu asi bývajú tí najchudobnejší, ale potom mi došlo, že tu sú všetci najchudobnejší, len títo majú svoju barabizňu postavenú ďalej od centra, iný rozdiel v tom nie je.

Kráčal som teda po prašnej ceste vyznačenej po bokoch kameňmi a nedal sa z rozjímania vytrhnúť krikom detí, ktoré sa ku mne začas pridali. No keďže som im neodpovedal, vzdali to a vrátili sa k svojim kozám, kravám, capom, volom. Občas sa zjavila pasáž tieňa, ktorý poskytli obrovské, niekedy až trojmetrové dožlta kvitnúce kaktusy. Uvedomil som si, akí sme ako Slováci oproti týmto ľudkom bohatí, že sme vlastne milionári. Každý z nás býva v slušných podmienkach, drvivá väčšina vlastní chladničku, práčku, televízor či mikrovlnku, prosto bežné veci, ktoré by v tomto mestečku vyvolali vlnu závisti.

Samotný Chirkos zvonka vyzeral ako bežný kostol, aj keď dnu ma pustili iba za poplatok, ktorý by dnes priemerne vychádzal na 20 birrov plus 5 až 10 birrov všimné pre „kňaza". Vnútro však bolo v takom istom dezolátnom stave ako chrámy umiestnené v skalách. Steny boli napadnuté vlhkosťou, plesňami, omietka odpadávala a vytvárala na maľbách obrovské diery. Po náznaku rekonštrukcie či záchrany týchto pamiatok nebolo ani stopy. Keby sa takáto vzácnosť nachádzala niekde v západnej Európe, stojí v nej každý deň v pozore desiatka vedcov, reštaurátorov, archeológov. V Etiópii je to umierajúca stavba, o ktorej sa vie, že je svojím spôsobom vzácna, ale čo s tým, keď tu niet peňazí na záchranu ľudských životov, nieto ešte archeologických pamätihodností.

EtiopiaWukro-6857.jpg

Chrám Chirkos.

EtiopiaWukro-6855.jpg

Cestu k chrámu lemovali trojmetrové kaktusy s nádhernými kvetmi.

EtiopiaWukro-6862.jpg

Dezolátny stav stropu v chráme Chirkos.

Do hotela sa vraciam peši cez celé mesto a odmietam taxi trojkolky, ktoré pri mne zastavujú. Ich vodiči nechápu, že by cudzinci vedeli kráčať aj po svojich. Nakukol som do „internetovej kaviarne". Bola to miestnosť trikrát tri metre, v ktorej strede stál veľký drevený stôl a na ňom prehistorický stroj 484. Modem škvrčal v 8-kilobajtovej rýchlosti a zanechával v miestnosti dojem obrovskej modernizácie. Za kompom sedel jeden šťastlivec, ďalší štyria ľudia poslušne čakali na rozkývanej drevenej lavici, z ktorej sa odlupovala zelená hrášková farba. Schoval som údiv, čo dokáže stroj času, a slušne sa popýtal, kedy by som prišiel na rad. Pokývali plecami. Hodinu? Dve? Nevedeli...

Tesne pred návratom do hotela som si na rohu ulice sadol do „reštaurácie". Pár domácich sedelo pri káve. Steny boli špinavé, vo vnútri bolo teplo ako v pekle, v rohu sa vynímal obrovský stroj na nejakú horúcu tekutinu, za otvorenými okenicami padala tma. Obsluha netušila, že existuje aj iný jazyk ako ten ich. Naznačil som teda esperanto pohybmi rúk, že by som rád niečo hodil do brucha. Ukázali mi v špinavej šálke niečo medzi čajom a kávou, na čo som hneď pokývaním hlavy naznačil, že som hladný a nie smädný. Síce som túžil aj po čaji, ale pre istotu som to nechal ako druhé v poradí. Stále nechápali, čo chcem. Keď som dnes ráno kráčal z autobusu do hotela, všimol som si, že tam ľudia jedli, takže som vedel, že som správne. Nechal som vyniknúť svoju trpezlivosť, kým nájdem spôsob, ako s mimozemšťanmi nadviažem spojenie.

Vstal som a priblížil som sa ku kuchyni. Vo vedre som zbadal vajcia. Pohybom prsta som k sebe privolal jednu z obsluhujúcich dievčin a ukázal rukou do vedra. Potom som svoju večeru imaginárne vo vzduchu pomiešal a vedel, že toto by už pochopili aj deti z hocijakej pomocnej školy.

Kým sa mi robilo jedlo, vytiahol som si zošit a spisoval hrubé poznámky, čo som dnes v krajine zázrakov zažil. Týmto činom priemerne študovaných ľudí som si vyslúžil pozornosť všetkých očí v miestnosti. „Výborná škola ako sa naučiť nestratiť sústredenie, aj keď sa na mňa pozerá celý svet," povedal som si v duchu. Na stole zatiaľ pristál obitý plechový tanier s miešanými vajciami žltšími ako kinderko a nejaké zvyšky pečiva. Všetko som poslušne spapal, vyutieral tanier dočista, dopil grátis čaj neurčitej chuti z obitej šálky s objemom necelého jedného deci, zaplatil v prepočte osem korún slovenských a poďakoval dobe, že sa ešte dá dostať do čias Františka Jozefa.

EtiopiaWukro-6883.jpg

Niektoré gestá nabrali celosvetový charakter.

EtiopiaWukro-6885.jpg

Stredne kvalitné etiópske bývanie...

EtiopiaWukro-6876.jpg

Deti, ktorým nikdy nekončí úsmev na tvári. A samozrejme s gestom, ktoré je zázračnou podvedomou cestou rozšírené na celom svete - so zdvihnutým palcom hore.

V hoteli som sa vybral do spoločných spŕch. No zrazu vypli elektriku, na čo prestala ísť voda. „Dobre, že som sa nenamydlil. Ale stihol som si aspoň troška ovlažiť telo," usmial som sa na špinavú stenu. Hodil som na seba trenky a vykukol z prvého poschodia cez zábradlie do dvora, kde som zbadal nejakých zamestnancov hotelíka.

- Nejde voda?

- Nie.

- Kedy pôjde?

- Každé dva dni vypnú elektrický prúd, vtedy prestane ísť aj voda.

- Kedy ju pustia? - začali ma baviť otázniky.

- Až zajtra okolo obeda.

- Fuck, - utrúsil som esperantom.

- O chvíľku pustíme agregát. Voda pôjde, ale iba tu dole, - ukázala usmiata černoška na spodný vymurovaný válov. Hore sa nepozrela, veď som bol trenírkach.

Hodil som na seba tričko a došuchtal sa v sandáloch dolu, kde som si umyl tvár, zuby a vypral prepotené tričko, ktorým som dnes zbieral prach z ciest snáď celého vesmíru. Černošská žena mi zatiaľ priniesla zapálenú sviečku. Úprimne som jej poďakoval, vybiť si chrup na schodoch bolo to posledné, po čom som túžil.

Zaspal som skôr, ako som si ľahol, veď som dnes prešiel peši okolo dvadsať kilometrov. Posledná myšlienka dňa bola, že neexistuje na svete človek, ktorý by vo mne poprel, že zmena je energia. V Etiópii to platilo trojnásobne. Štvor? Piata... šiesta ovečka, sied...

 

Buďte šťastní, Hirax

 

 

Aktivity Hirax:

29. 9. 2011 o 17:03, štvrtok, Košice, Hotel Ambassador, Hlavná 101. Krst debutu košickej autorky Števy Opremčákovej - V Írsku prší inak... čítanie, príjemné rozprávanie o literatúre...

4. 10. 2011 o 16:30, utorok, Banská Bystrica, Radvaň, Tadvanská 27. Cestovateľské utorky organizované Stredoslovenským múzeom, prírodovedné oddelenie: Hiraxovo premietanie o Etiópii a krst jeho čerstvej africkej knihy: Etiópia - Vysoká škola neočakávania.

9. 11. 2011 o 17:07, streda, Martin, kaviareň Kamala: Krst troch Hiraxových kníh - Hiraxovo rozprávanie o Etiópii a krst jeho čerstvej africkej knihy Etiópia - Vysoká škola neočakávania plus čítanie z jeho tretej básnickej zbierky V tichu a románu Príbeh muža.

 

Chystané knihy od Hiraxa:
9. 9. 2011 - Cestopis z Etiópie: Etiópia - Vysoká škola neočakávania (už vyšlo)
10. 10. 2011 - Hiraxova tretia básnická zbierka: V tichu
11. 11. 2011 - šiesty Hiraxov román: Príbeh muža

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan neplatí ani za nájom štadióna, mestu dlhuje takmer 400-tisíc eur

Hokejový klub nemá na výplaty ani na nájom štadióna. Vedenie tvrdí, že sezónu v KHL dohrá.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.

PLUS

Zamrzla a nebilo jej srdce. Potom vstala z mŕtvych

Žena bola hodiny mŕtva, zmrzla na kosť a zažila zmŕtvychvstanie.


Už ste čítali?