Ako sme išli v 86-tom do Budapešti kupovať platne

Autor: Pavel Baričák | 5.4.2011 o 9:46 | (upravené 5.4.2011 o 10:00) Karma článku: 11,36 | Prečítané:  3045x

Neviem, ako to Maďari za socializmu dokázali, ale počas socíku 80-tých rokov sa u nich dali kúpiť platne zahraničných „umelcov" (Modern Talking, Depeche Mode, Duran Duran, Madona), ako aj iných „umelcov" (Metallica, Destruction, Anthrax, Sodom). Absolvoval sme teda ako šestnásťročný byrokratický slalom na získanie doložky (papiera, ktorý vám dovoľoval ísť pozrieť niektorých susedov z Varšavskej zmluvy) a nastúpil s partiou do nočného medzinárodného rýchlika Polónia plného poľských šmelinárov s nabitými taškami lukratívneho šatstva a elektroniky. Maďarské forinty som starostlivo strčil do malej koženej peňaženky a s istotou Ibrahima Maigu ju zastrčil za vlakový hasiaci prístroj. Našetrili sme si s bratom totiž oveľa viac peňazí, ako komanč dovoľoval vyniesť za hranice.

Potom sme sa s chalanmi pustili do Mysliveckej brandy. Dopravný prostriedok bol nabitý, okupovali sme preto miesto pri záchodoch a každý z nás kde-tu hodil očkom na miesto, kde ukryl svoj kapitál. Najlepšie to mali tí, čo ho mali v slipoch. Hlavne, keď prišli colníci so stoličkami a začali skrutkovať celý vagón. Vtedy sme s bratom nadobro onemeli, krv nám stuhla v žilách, srdce bilo v hrubom čreve. Po desiatich minútach nám dovolili vrátiť sa na svoj „nevoňavý" flek. Celý bledý som chmatol za prístroj. Peniaze tam boli! „Tak sa nám to podarí. Donesieme si domov štyri či päť (ako pustí cena) LP-čiek zo sveta metalových noviniek," spievali naše kovové srdcia.

Do hlavného mesta papriky sme dorazili ráno. V kultovom obchode Hanky-Panky sme si nakúpili odznaky, nášivky či pásikavé gate. Porovnali sme ceny platní s obchodmi, na ktoré sme po ceste narazili a dôkladne sa dohodli, kto aký titul kúpi, nech donesieme na Slovač čo najviac hudby. Jeden vynil vyšiel približne na 350,- Kčs, čo bol na tú dobu z pozície rodiča čistý masaker. Keby to vedela mama, zabije nás do zeme pohľadom ako klinec.

V tom preslávenom metalovo-punkovom obchode, do ktorého viedli namaľované stopy na asfalte, sme predavačovi predviedli, čo dokážu zlodejské slovenské ruky. Stretli sme sa v tom úzkom priestore totiž tri cudzie partie, ktoré okamžite začali spolupracovať. Zabávali sme ho, odvádzali jeho pozornosť, takže čo nebolo v obchodíku priviazané, to mizlo v taškách, gatiach, dlaniach. S hanbou priznávam, že podobnú smršť som videl už ako dospelý a morálne dozretý jedinec, keď v Martine otvorili Lídl a prvý mesiac v ňom našli naši rómski spoluobyvatelia raj na Zemi. Za prvé 4 týždne tam vraj vyrobili manko v prepočte jeden milión korún. Až potom vymenili dôchodcu-strážcu s popolníkmi na očiach za dve dvojmetrové hovädá s imitáciou zbraní za opaskom. Neviem, koľko vtedy odcudzila naša partii u južných susedov, ale jedno bolo jasné - zbadali sme tam plagát na koncert maďarskej heavy metalovej lastovičky Pokolgép. V ten týždeň jej vyšiel debutový album Totális Metal. Na prebale stáli zahmlené postavy v kožených odevoch ovešané reťazami v sci-fi helmách akoby vystrihnutých z Hviezdnych vojen. Doska stála necelých pade, takže sme si ju dopriali všetci a o program na večer sme mali postarané.

Poobede sme vyšli na perifériu mesta, kde bol náš ďalší kamarát na tábore so školou. Snívali sme, že nám vybaví spanie u nich v chatkách, ale nakoniec sme driemali pri rieke. Ako začalo zapadať slnko, na celý život som si zapamätal, že rozkladať si vigvam vedľa riečneho toku je greanhorácka chyba, lebo je tam vždy najväčší Irkust. Poďakovali sme kamošovi za „dobrý" tip, kde stráviť noc a vybrali sa na koncert. Prešli sme peši cez celé mesto k zastávke autobusu, ktorý nás doviezol k amfiteátru. Samozrejme sme cestovali bez lístkov. Keď ste mladí, svet je hašlerka na ktorej stojí jeden gramofón a kotúčový magnetofón B-115. Viac vám netreba.

Rýchlik nám šiel až v ranných hodinách. Času bolo teda dosť, ale nie toľko ako chleba. Desiaty od mamín sme už zodpovedne pojedli, začal úradovať hlad. Lenže peňazí už nebolo. Hriali nás len nakúpené LP-čky pod pazuchami, ale do tých sa hrýzť nedalo. Kamarát našiel na zemi nedojedený rožok so salámou. Robil sa, že ho je, lebo v ňom zvíťazil bakteriálny strach. Ďalší kamoš to zbadal a osopil sa na neho, že je falošný had, že si schoval jedlo a teraz sa nepodelí. Za svoj útok na bránu si vyslúžil právo dojesť rožok. Keď ho dopapal, prezradili sme mu, že bol zo zeme a od smiechu sme sa všetci váľali po tráve. Mladí chlapci so smiešnymi rockerskými štičkami učesanými na stred (na riťku), všetci ako jeden oblečení do riflí a džínsiek na ktorých sa už vynímali naše prvé životné placky, tínedžeri zamilovaní do tvrdej muziky, nesúci si v dušiach ešte mladícky pokoj a neveriaci, že nás v živote môže stretnúť nejaká galiba. Keď sa teraz otočím za životnými osudmi niektorých z nich, bolo by to na iný sled blogov...

To už ale ako predkapela zúrila v budapeštianskom amfiku skupina Beatrice. Už tá nám znela dvakrát tvrdšie ako nami ospevovaný český Citron. Keď nastúpil Pokolgép, vyliepali sme sa na najvyššie konáre stromu, ktorý sme vďaka včasnému príchodu kráľovsky okupovali. Ešte šťastie, že bol len pár metrov od vysokej drevenej ohrady. Prvú pieseň maďarským metalovým bojovníkov Pokolgép trčali z koncertného dymu len torzá postáv odeté do kože a reťazí. Čierne masky na ich tvárach neveštili nič dobré. Zúrivý dav pod pódiom sa dostal do apokalyptického varu a nám v tichosti z papúľ tiekli sliny neveriacich, že niečo takéto v našej galaxii existuje. Zobudili sme sa až pri druhej skladbe, kedy sme mali chuť preskočiť aj so stromom za plot objektu, tak sme s ním kmásali. Neverím, že tam stojí doteraz.

Odišli sme o niečo skôr, aby sme stihli posledný bus k hlavnej železničnej stanici. Pred budovou sme si vybrali kúsok trávy, kde sme sa vyvalili. Ale celý priestor každú hodinu čistili policajti. Tak sme si ľahli na lavičky na peróne, ale okolo druhej v noci sme sa od zimy všetci stretli v obrovskej čakárni budapeštianskej stanice. Na zemi nebolo kúska voľného miesta, vzduch bez náznaku kyslíka mohol konkurovať týždeň nevetranej ošíparni. Rodiny, deti, starci, ranní cestujúci, ale aj bezdomovci, ktorí úradne neexistovali. Eritrejskí utečenecký tábor bol oproti tomuto biblickému výjavu exodu smiešnym pionierskym táborom. Ledva som od zimy a únavy kráčal. Jemným kopaním som poprosil chrbáty neznámych chrápajúcich postavičiek o azyl ma špinavej dlažbe a na necelé tri hodiny vedľa nich detsky vytuhol. Nedospelý mladík, ktorý si na hrudi tlačil igelitku s vinylmi a ktorý by si kvôli poškodeniu drážok vložil pod hlavu skôr granát ako platne nevyčísliteľnej hodnoty.

Dobre, že ma zobudili, asi by som tam spal doteraz. Na peróne som ešte stihol vymeniť môj ručne vyrobený kožený vybíjaný killer s nejakým mladým, takisto fanatickým milovníkom rocku z NDR. Vyzliekol predo mnou nové tričko Metallici s motívom Kill ´Em All, ja som ho zbežne očekoval, či nie je deravé, dal som z ruky dolu killer a po ukončení výmeny som s poďakovaním nastúpil do vlaku.

Keď sa nás mama pýtala, aký bol výlet do Budapešti, spokojne sme sa s bratom usmiali, že dobrý. „Pekná architektúra mesta a ták..." odvetil som jej a priložil prenosku na čerstvo voňajúcu platňu kanadskej kapely Razor. Doteraz o tej kapely veľa ľudí na svete nevie. Zodraté tričko Metallici s vypratým motívom mám v skrini a keď si pustím album Evil Invaders od Razor z roku 1985, rozbúcha sa mi srdce.

Už to viem. Keď raz niečo prežijete celou bytosťou, vezme vám to iba smrť.

 

Buďte šťastní, Hirax

 

 

Aktivity Hiraxa:

Piatok, 8. 4 o 18:07, Martin, Rock Pub, Koncert Horárovi - benefit na podporu liečby Rakoviny, Lunatic Gods, Melancholy Pessimis, Dysanchely...

Streda, 13. 4 o 16:55, Trnava, Kníhkupectvo Bene Libri (Hlavná 17, oproti mediaklubu), čítačka + beseda + podpisovka

Štvrtok, 14. 4 o 16:51, Trenčín, Dom knihy (Braneckého 7), čítačka + beseda + podpisovka

Pondelok, 18. 4. o 16:59, Bratislava, Panta Rhei (Poštová), moderuje Dado Nagy, beseda o cestovaní + podpisovka

Utorok, 19. 4 o 16:59, Žilina, kníhkupectvo Martinus (Mirage), čítačka + beseda + podpisovka

Štvrtok 28. 4 o 17:39, Martin, kaviareň Kamala, premietanie a rozprávanie o Vietname

 

Vstupné na všetky akcie jeden úsmev :-)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?