Bolo to asi deň po novom, zbíjačskom zákone - zaplať alebo vodičák! Vracal som sa večer o desiatej z futbalu. Nepoznám Martinčana, ktorý by neoznačil stopku (pre pravý jazdný pruh) pri martinskej ekonomickej škole za prebytočnú a ja sa k nim pridávam. Križovatka je obrovská, prehľadná, vodičovi stačí jeden pohľad a vie ktorá bije, aby nezavinil nehodu. Nikde ani živáčika, len z ľavej strany som mal auto, ktoré išlo povedľa mňa rovno. Poznáte to - aj sused to vidí, môžem ísť a ak som dobre nevidel, zválcuje najprv jeho, lebo z ľavej strany ma chráni. Spomalil som na osmičku a pomaličky odbočil doprava. Ani nie po tristo metroch maják. Z auta vyskákali traja policajti akoby som mal v kufri mladého Kováča, štvrtý zostal strážiť plyn. Boli neuveriteľne pokorní, niečo v zmysle „my sa to nemôžeme, to štát uzákonil takéto predpisy, my sme nič, obyčajné mravce, ktoré si to musia odpykať." Snažili sa mi vysvetľovať nový hitler-zákon. Porušil som zákon, ani som nemukol, nevolal som ani kamarátovi, šéfovi martinskej dopravy. Drábi šli za mnou až domov, lebo som pri sebe nemal toľko peňazí. Doniesol som im 60 ečiek a poprial im peknú službu. Ako som však kráčal do schodov, cítil som v sebe, že niečo tu nie je v poriadku. Hocičo mi môže pán minister kecať z TV, realita je iná. Proste tí policajti tam zákerne číhali v tme a skrytí čakali na podobné situácie. Veď to poznáte - koniec diaľnice, radar dvadsať metrov za tabuľou s osemdesiatkou. Len som akosi v sebe nenašiel silu aspoň im to povedať. Zostal len trpký pocit, že tomuto systému neverím...
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu