Dlhé vlasy ako znak hlúposti (píšu sa 80-te roky)

Autor: Pavel Baričák | 22.2.2011 o 10:13 | (upravené 23.2.2011 o 17:23) Karma článku: 15,43 | Prečítané:  4801x

Moja rocková cesta do pekla začala už v siedmej triede na základke. Vtedajší riaditeľ nás učil ruštinu a nemeškal na vyučovanie menej než štvrťhodinu. Bol tichý alkoholik, bežne chodil s maličkým fľakom na tesilkách, aj keď na tvári mal výraz námestníka obrovského závodu. Niet sa teda čo čudovať, že prišiel počas výuky k oknu a pokojne ho otvoril napriek tomu, že na parapetnej doske sa vynímali dlhé kvetináče s kvitnúcimi muškátmi. Keď sa triedna flóra hlučne roztiahla na dlážke, s pokojom beduínskeho zaklínača hadov povedal žiakovi sediacemu v prvej lavici: - Upracte to.

Bol som to ja. Dorastajúci sídliskový drzý rebel vyrobil v mojej hlave slovné spojenie „chruňo slepý" a už som sa aj šikoval to po ňom obriadiť. Trošku som však podcenil jeho pozorovacie schopnosti. Keď som sa zohol, neviem akým zázrakom zbadal cez tie svoje tmavé okuliare (štýl Paul Belmondo, rok vydania 1969) môj pokus nechať si vzadu dorásť vlasy (v slovníku vtedajšej doby: nechať si repu, zapustiť háro, dopestovať páčo atď).

- Nabudúce príďte ostrihaný, - dodal vlažne vetu a pokračoval v písaní nejakého zákerného ruského slovíčka. Už si nespomínam, či to bolo пожалуйста alebo теперь. Ani si neuvedomoval, akú vražednú kombináciu slov vyslovil pre moju tvoriacu sa vysnívanú vlasovú imidž. Radšej sem nenapíšem, čo na to odvetilo moje vnútro tínedžera v rozpuku síl a nekonečnej predstavivosti.

black-sabbath.jpgEšteže som doma objavil v maminej výzbroji na vytváranie podoby modernej ženy osemdesiatych rokov lak na vlasy značky Lybar, ktorý som potom až do konca školského roka aplikoval na tých mojich pár štetiniek, aby som sa mohol počas dvoch slobodných prázdninových mesiacov tváriť ako gitarista z Black Sabbath.

Horšie to bolo na priemyslovke. Tam to proste nešlo, lebo vedúca SZM si ma vždy predvolala ako vyhláseného rebela školy na osobnú kontrolu, hocijako som sa mohol skrývať poza školské stĺpy. KSČ v tej dobe prekážal aj filmový hrdina Vinnetou, nebolo šance úniku. Túžba mať ako-tak dlhé vlasy vlastne môže aj za to, že som sa prihlásil na nemčinu a zanedbal tak dôležitú angličtinu. Tento jazyk totiž na škole učila iba ona a keďže som chcel v dobe studenej vojny odkloniť začiatok tretej svetovej, smutne som sa učil „der, die, das". V treťom ročníku som prišiel na dobrú fintu - vzadu som sa strihal na mieru dovoleného goliera, ale pustil som šticu, ktorú som si s dôkladnosťou atómového inžiniera zastrkával za uši.

Burizon.jpgTeda až keď si ma jedna učka nesplietla na zemiakovej brigáde s dievčaťom. Štica mi popri plahočení sa po kolenačky jesenným ránom na nejakom priľahlom poli v okrese Martin, kde nás zvykli tri až šesť týždňov rozvážať ako väzňov v burizónoch (autobusy pripomínajúce tvar tejto pochutiny, ktoré je možno vidieť snáď už len ako ozdobu nejakého dedinského futbalového klubu šiestej oblastnej triedy), proste táto tak pracne dopestovaná štica (ktorú som si už dokázal dať aj do úst, čo v tej ére hraničilo u chalana so zázrakom) sa mi samozrejme vybrala spoza lopúchov a učka, bystrá pozorovateľka, skoro potratila. Vlasy šli dole.

5-kcs.jpg
Bežne sa stávalo, že majstri odborných učilíšť pri takomto objave bez reči vytiahli z montérok päťkorúnačku československú, dali ju žiakovi a poslali ho ostrihať priamo cez hodinu. Dotyčný sa na škole stal samozrejme hrdinom dňa. Papierová sláva ako záplata na prasknuté srdce sklamaného heavy metalistu. Najväčšou legendou sa stal nejaký chalan z vrútockej ŽOS-ky, ktorý peniaze od majstra poslušne zobral, odišiel akože k holičovi, ale miesto toho si sadol do krčmy a dal si tam za ne grátis dva pollitre oroseného martinského chmeľového moku a už sa v ten deň do školy nevrátil. Dvojka zo správania ho samozrejme neminula.

pedro-zuvacka.jpgNajhoršie sa mi ale prihodilo v deň maturity. Päť mesiacov pred koncovými skúškami som si naplánoval vlasový graf, kedy som si vyrátal, že by som zo školy mohol vyjsť so slušným vlasovým základom. Na vysokej škole už dlhé vlasy nepovažovali za znak tuposti, ale skôr vonkajší prejav hĺbavého intelektuála, takže som sa tešil, že sa mi pokrývka hlavy darila úspešne skrývať až do posledného dňa. Lenže Paľko to opäť podcenil, pretože ako kráčal v rytme žuvačky Pedro v kvádre a la Havel do kopca školy, vlasy mu nádherne viali sťaby pirátovi z Karibiku. Gumičku som aplikoval až v šatni, vôbec som si neuvedomoval, že so bol „videný".

skoda100.jpgKto mohol vedieť, že si to na svojej škodovke bude popri mne šikovať už spomínaná vedúca SZM, aktívna bojovníčka, ktorej bila miesto srdca v hrudi červená hviezda. Teda aspoň do prevratu, potom sa stala riaditeľkou jedného súkromného gymnázia a prešla na trhový spôsob myslenia, Lenina a Marxa už potom necitovala. Tak tento postrach - nás vlasáčov školy - vbehol so šibenicami v zreničkách do triedy ako tajfún a nakázal mi porast gaunera okamžite zhodiť. Dovolil som spolužiačke Janke vykonať na mne veľmi citlivú, skôr kozmetickú ako radikálnu úpravu vlasov a šup ho postaviť sa do radu na otvorenie maturitných skúšok. Hra však skončila, keď „ruská supica" moje meno v zozname „dnes maturujúcich žiakov" vynechala. V tom momente vo mne stíchli všetci gitaroví hrdinovia planéty a vlasy šli poslušne dole.

Zmaturoval som a v ten večer som sa opil na hranicu kómy. Spolužiak Jaro ma doniesol v noci pred dvere, zazvonil mame a podal ma jej ako balík sena so slovami, že to mám za PVD.

A viete čo je na tom najkrajšie? Že keď som už mohol vlasy mať, začali mi hromadne padať. Slovenskom už dávno hádzal kapitalizmus a jeden vysokoškolák (stále urputný rocker) chodil na cesnakové zábaly a dusíkové potery do žilinskej nemocnice a prosil pani doktorku, aby na ňom vykonala zázrak. Nemala odvahu mu povedať, že dostal koleno do vienka ako genetický darček, nech sa proste zmieri s tým, že bude plešoun.

Teraz som spravodlivo plešatý. Ako som zistil, že ľudia ma berú s gitarou aj bez vlasov a svet nie je o tom ako vyzeráte, ma to už dávno nebolí. Nosím účes skinheada a je mi fajn. Hlavne, že mám kde bývať, čo jesť a som zdravý.

 

Buďte šťastní, Hirax

 

 

Blog v skratke:

Človek túži po tom, čo nemá.
Nik z nás nie je dokonalý, netúžme preto po nemožnom. Zmierme sa, príjmime svoje telo.
Čím viac po niečom túžime, tým viacej to odháňame.
S pribúdajúcimi rokmi sa mení rebríček osobných hodnôt.
Každý čas má svoju múdrosť. Každá múdrosť má svoj čas.
Všetko je márnosť a v prach sa obráti.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?