Socík, platne môjho detstva, Kreator a apatia

Autor: Pavel Baričák | 1.2.2011 o 9:07 | (upravené 1.2.2011 o 22:49) Karma článku: 17,89 | Prečítané:  4179x

Keď som mal sedemnásť rokov, písal sa rok 1988. Bol som tvrdý metalista. Nosil som sidovku (vybitú koženú bundu), obtiahnuté rifle, metalové tričká, kožené gate alebo žlto-čierne pásikavé nohavice kúpené v kultovom budapeštianskom obchode Hanky-panky. Keď som v posledne menovaných prišiel na priemyslovku, triedna ma hneď poslala prezliecť. Odvtedy som si ich obliekal vždy, keď sme mali písomku, ktorá mi nesedela. Za obrátený kríž som kopal celé hodiny telesnej výchovy pieskovisko, kým spolužiaci naháňali loptu. Bolo to potupnejšie ako bežať celú hodinu okolo školy za nájdené cigarety. Nášivka nemeckej heavy metalovej kapely Running wild či kožený prívesok hippies boli jasnou pozvánkou mojej mamy na pohovor s vedúcou SZM na škole. Videli sa často. Mám dojem, že si neskôr aj potykali. Problémy niekedy skutočne zbližujú.

Milovali sme muziku. Platne sme chodili kupovať na čierne burzy. Dali sme ako partia dokopy bank a nakúpili sme za to LP-čka skupín, ktoré sa v nemeckom Metal Hammeri umiestnili na posledných priečkach recenzentských tabuliek. To sme brali ako záruku kvality, lebo o Whitesnake sme nejavili záujem. Ale taká Sepultura alebo Obituary zneli tajomne a nádejne, lebo „dojč" kritici písali, že tie kapely nevedia hrať. Debily, nevedeli, čo chcú mladí... Tak ako komunisti.

Dvaja z partie išli do Bratislavy predať platne, ktorých sme sa nevedeli zbaviť v Ostrave, ale aj tam to bolo ťažké, lebo naše hlavné mesto v tej dobe ovládol punk. Do Prahy sme nechodili často, lebo to bolo ďaleko, ale občas sa našiel nejaký šialenec, ktorí sa obetoval. Černá louka v Ostrave to však istila každú sobotu ráno. Nikdy v živote nezabudnem, keď nám tam chceli predať „seno" (v tej dobe sa tak nazývala marihuana). Kamarát Fero poklepal dílerovi po hlave a pohotovo mu odvetil, že nie sme žiadny sedliaci, kravy doma nemáme, takže žiadne seno nepotrebujeme. Potom začal niekto kričať „razia" a bolo po poľnohospodárskej téme. Všetci sme sa rozpŕchli do hmly rozvidnievajúceho sa rána. To bola mela, keď zrazu šprintujete s igelitkou plnou platní a pozorujete okolo seba ten chaos - pani v stredných rokoch vybieha v gaťkách spoza stromu (kde si skúšala rifle, ktoré sa okrem Tuzexu nedali voľne kúpiť, teda ak nerátam slovenskú otrasnú značku „Pre kone"), Vietnamci balia elektroniku systémom „na jeden krát všetko do deky" a ja v mysli zúrim, že som nestihol kúpiť čisté kazety TDK D či Maxell UR, aby som aspoň pri kšefte uzavrel s Depešákmi mier. Keď sa jednalo o zisk (na pivo), triedny účesový boj zanikol.

Aby sme mohli chodiť vymieňať, nakupovať a zisťovať na burzách, čo je vo svete našej hudby nové, požičiavali sme si od kamošov, ktorí sa učili alebo už robili v ŽOS-ke, režímky (osobný preukaz s ktorým ste mohli chodiť vlakom po celej republike zdarma). Doma som mame povedal, že idem s hádzanou na turnaj a mohlo sa vyraziť do Prahy na koncert. To ešte Lucie Bíla spievala s Arakainom pieseň Satanica a na nabitej hrudi sa jej hompáľal obrátený biely kríž vysústružený niekde v ČKD. Mal som sedemnásť, krútil som v prvej rade pod pódiom spotenými vláskami ako drak a občas kontrolne žmurkol na Luciu, či jej zo skromného čierneho trička nevybehla bradavka. Mal som o ňu starosť...

Raz sa nám tie režímky vypomstili pri ceste na neviem už ktorý festival Rockmaratón. Deň predtým sme pomáhali nosiť ťažkú aparatúru, za čo sme dostali voľné vstupy na koncert v hodnote 50,- Kčs na hlavu, čo sa v tej dobe rovnalo hotovému majetku. Keď sme nemali v Prahe kde prespať, šupli sme to v noci rýchlikom do Ašu a späť. To bolo presne 2 x 4 hodiny. Síce nám v prekúrených vagónoch tiekli sliny na zaplátané koženkové sedačky, ale spali sme. Lenže vtedy sme vystúpili nadránom v Aši (nikoho z nás nenapadlo, že sme tak blízko k západnej hranici a že oni v nás vidia ľudí, ktorú chcú dať čiaru) a už si nás - piatich zbrojnošov v koži, reťaziach a vybíjancoch - odchytili aktívni českí osožáci a šikovali si nás na výsluch. Jedine mne jedinému sa podarilo schovať vlastný občiansky do slipov (no hlúpi sme boli, čo vám budem hovoriť, zobrali sme si so sebou aj vlastné občianky). Spomínam si, že som si nevedel spomenúť, kde to vlastne bývam. Pamäťová adresa ulice z požičanej režímky ako aj cudzieho občianskeho mi zrazu zmizla z hlavy. Ešte že sa príslušník na druhýkrát spýtal: Medená 7? „Tak veru, pán príslušník, Medená 7. Tam, pri kine prvý máj..." odľahlo mi a spadnutý kameň z môjho srdca určite prerazil niekde v Austrálii supermarket.

Za spievanie Kryla na horičke pri lacnom vínku si pre mňa prišla na školu kriminálna v bielej lade. To už triedna nadobro onemela (v duchu ma už asi pasovala za autora sprejových nápisov „Dubček" po asfalte školy spred roka, ktoré VB narýchlo zakryla autami). Keď ma páni v zašitom brlohu pod martinským gymnáziom fackovali a pýtali sa ma, čo znamená tá nášivka Anthrax na mojom ľavom pleci mojej džísky, odvetil som, že je to jedna gumárenská spoločnosť pôsobiaca za Uralom (internet sa mal narodiť za desaťročia, boli bez šance si to skontrolovať a zápisnica to zniesla). Radili mi, že by som mal viac čítať vojnovú literatúru a nie spievať zakázaných spevákov. Odvetil som im, že sme spievali ruského autora Vysockého a jeho Divokí koně a že faktografická literatúra a dokumentárne filmy milujem. Vtedy s nami našťastie pil aj Rasťo. Jeho otec robil na hospodárskej kriminálke, takže iba povyzvedali „múdrosti" ale závery nespravili. Ináč by som sa na vysokú asi ťažko dostal. V prvý týždeň úspechu nežnej revolúcie zrazu celé Československo spievalo Karla. Sedel som doma na gauči a ticho sa pýtal, kde boli tí ľudia doteraz...

Existovalo množstvo mladých partií, ktoré takto pracne zháňali muziku na burzách ako my. Mali sme dokonca aj vlastné pečiatky, ktoré sme dávali do vnútorných prebalov LP a nepriamo tak dávali znať o sebe iným rockerom bývajúcim napríklad v Ústi nad Labem. Keď to teraz po sebe čítam, pripadám si ako nejaký dôchodca, ktorý sa mi v mojich tínedžerských rokoch snažil na ulici dohovoriť, nech sa obliekam slušnejšie. Keď on bol dieťaťom, nemal čo jesť a bol rád, že si mohol obuť vychodené topánky po staršom súrodencovi. V dobe mp3-jok, youtube, bandzone, vrcholného sťahovania muziky a napaľovania som však šťastný za svoje obdobie dospievania. Obraz víťaza, ktorý sa vracia z ostravskej burzy a vystupuje na vrútockej stanici s čerstvým albumom Kreator „Coma of Souls", si budem niesť v srdci až do konca svojho života.

- Koľko stála? - pýtala sa ma nedočkavá partia, kým platňa povýšená na úroveň korunovačného šperku zatiaľ kolovala z rúk do rúk.

- 600,- Kčs, - odvetil som.

- Uff, do akých súm to ešte bude stúpať? Ale máme ju, hlavne že ju máme!!! - leskli sa naradované oči mojich kamarátov a už sa aj písal časový rozvrh, kto si ju kedy zoberie domov, vytočí na kotúčovú pásku a ktorí dvaja z partie sa ju budúci týždeň budú snažiť vymeniť či predať na nasledujúcej burze.

Zlaté časy pravých hodnôt. Áno, touto krátkou spomienkou som sa dostal k záveru, že naša spoločnosť zaniká. Extrémnou pohodlnosťou sa stráca cit pre dokonalosť, zapálenosť, snaha ísť až do hĺbky, obetovať sa až do poslednej bunky, byť dôsledným, zodpovedným, vážiť si veci aj skutočnosti, vložiť do tvorenia a práce celého samého seba. Precízne vyrobené strúhadlo na ceruzy od môjho deda z roku 1950 funguje doteraz (bolo vyrobené s vrcholným remeselníckym kumštom a srdcom), kým ja každý rok kupujem zoštikávač na papier, pretože ten predošlý sa akosi pokazil (lebo bol vyrobený lacnou pracovnou silou pod hviezdou rýchleho obratu niekde v Ázii). Keď sme boli mladí, starí ľudia nám pílili uši, že si nič nevážime. Teraz to plnohodnotne priznávam, zo svojho uhla pohľadu mali obrovskú pravdu.
Na rovnakom princípe mnohí rovesníci z môjho okolia nadávajú na mladých, že si nič nevážia, že aj tá muzika či hocijaký film ich stojí jeden trápny klik PC myšou na webe. Tak prečo by si mali vážiť CD-čka, teplú vodu, farebný televízor, hraciu konzolu či inú bežnú súčasť blahobytu. Majú to od narodenia, je to pre nich automatické, nemuseli o to bojovať, berú to ako samozrejmosť. Preto je v nich toľko apatie. Lenže to my sme tých mladých porodili do tejto doby a obložili ich komfortom, zasiali do nich konzum. Tak mlčme. Veď ani ja už nemám gramofón...

 

Buďte šťastní, Hirax

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Technic sa nedá naučiť. Ako sa učiteľ stal dizajnérom Lega

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

SVET

Výbuchy po futbalovom zápase v Istanbule zabili 29 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.


Už ste čítali?