Praskla mi hadica pod drezom a štyri kubíky vriacej vody sa hodinu a pol liali cez panely, elektriku, pivnicu, spoločný vchod rovno do mravenísk. Zákon zemskej príťažlivosti neoklamete.

- Prečo ste nám nedal na seba číslo?!? - hučala do mňa postaršia spolubývajúca.

Bežne zvyknem chodiť po susedoch, od osmičky až po prízemie klopať na dvere neznámym ľuďom a pýtať sa ich, či nechcú na mňa číslo. Chvíľku som mlčal. Tá príjemne teplá voda, v ktorej som stál, ma uspávala. Odpovedal som až po chvíli:

- Nikto si ho odo mňa nepýtal.

- Vytopil ste susedov!

- Ja som nikoho nevytopil. Mestské vodárne robili dva dni údržbu, proste to ruplo u mňa. Alebo niečo pobabrali robotníci, keď nám prerábali tie rúry, - snažil som sa nájsť logickú odpoveď a požiadal milého suseda odnaproti o smetár, nech mi to do toho kýbľa odsýpa rýchlejšie.

- Hodinu a pol to tieklo! - syčali geriatrické hady pobehujúc mi zvedavo po byte akoby boli na svojom.

- Stačilo vypnúť hlavný uzáver vody. Celú stupačku...

- Nevedeli sme sa vám dovolať, - opakoval sa dialóg. Po nespočetných sporoch s mojou mamou, ktorá ma dokonale vycvičila na triky ako „slovné úskoky na inú tému", „vetné oblbovacie slučky", „profesionalitu zahovárania",  „bezmocnosť rozumu odpovedať na detskú otázku", som dokonale vyzbrojený nestrácať energiu v dialógoch, ktoré nikam nevedú. Vlastne áno, vedú. K masturbácii niekoho ega.

- Dúfam, že máte poistku... - prešiel Mosad vo výslužbe do dobre maskovanej akcie.

- Nie, nemám, - odvetil som úprimne a sukne za mnou zhíkli, zapískali, zahučali, prežehnali sa, pookriali... vraj chudák... nedoplatí sa... „Počuli ste? Nemá poistku." V tom momente som skutočne nevedel, či som babrák alebo chudák.

No čo som im mal hovoriť? Že už som raz platil ako taký somár poistku a bol som oklamaný? Vtedy sa uvoľnil spoj pod vaňou (to som bol ako mladík v prenájme ešte na inom byte) a kým som si okúpaný dospieval svoje obľúbené šlágre z detstva, susedia bývajúci podo mnou začali od úľaku pomaličky dvíhať obočie nad zväčšujúcou sa stropnou mapou a dreli na pery otázku: „Mami, kde máme ten veľký, obitý lavór?". A ja som šarmantne a nevedomky, že konám galibu, potiahol štupeľ cez retiazku. Všetka voda, aj s mojou použitou kožou, vytiekla pod zamurovanú vaňu a postupne stiekla susedom do tanierov. Poisťovňa mi neskôr oznámila, že moja poistka sa na tú rúru nevzťahuje, že tá patrí k hrubej stavbe a na tú to neplatí, že trebalo inú poistnú zmluvu. Tak som na druhý deň hrubo zrušil zmluvu, ukázal im vo vrecku fakera, opravy zaplatil zo svojho a zapovedal sa, že už poisťovniam nedám ani groš.

- Teda mám poistku, na vonkajšie múry... To ma donútila uzavrieť banka, aby som si mohol zobrať hypotéku, - zasvietilo asi dvadsať kilometrov odo mňa svetielko nádeje, - keď som si spomenul na niečo, čo som pred tromi rokmi nechcel podpísať, ale nejaký mudrc vo fraku sediaci tri kilometre od nebies to vymyslel veľmi dobre.

- To si platíme aj my ako barák, to nemusíte... - odpovedala mi jedna z troch ešte žijúcich domových dôverníčok.

Zalapal som po dychu nad nelogizmami tejto doby a podčiarkol to nárekmi ľudí, ktorým povodne zobrali živobytia, ale žiaľ, v ich poistkách chýbalo slovné spojenie „živelná pohroma". „Kurvy sú to," povedal by môj spolužiak zo základky. „Dokopy sa vlastne nič nestalo. Mne trošku napuchne kuchynská linka a možno sa aj prahy rozlusknú ako prezreté orechy, ale tým neborákom zobrala voda celý dom, živobytie," načrel som smetárom ku dnu a ďalej kŕmil kýbeľ, že sa vlastne nič také zlé nestalo a že mohlo byť aj horšie. Napríklad, že mi mohol zhorieť byt ako pani o dva okná naľavo odo mňa pred dvomi rokmi na Vianoce. Vtedy som si vravel, že aká pekná hmla takto k večeru a príjemné svetlo zvonka. Keď som ale vykukol z okna, realita mi zvestovala husté kúdole dymu do ktorých požiarnici striekali iné hektolitre vody. A to svetlo? Majáky, ale žiaľ nie diskotékové socíkovské, ale z požiarnických áut.

Sused bývajúci podo mnou, ktorému som bez opýtania vytvoril na stenách inzitné maľby, mal našťastie poistku. Bude chcieť odo mňa zaplatiť iba Primalex. Poďakoval som. Iná susedka mi dnes prišla povedať, že jej v pivnici zvlnilo kovral a všetky police s kompótmi má mokré. Mlčal som. Nebolo vo mne odpovede. Keď odišla, zvlnilo mojich ľudí na firme, „že oni by jej svoje povedali, že čo som zostal taký pokojný". Nemo som chytil roztrhnutú flexi hadicu do rúk. To ona vydala po štvrtej ráno ten zvuk akoby výstrelu z pištole a spustila v mojej spodnej kuchynskej skrinke nechcenú umývačku riadu, aby do pol hodiny dosiahol byt vlhkosť bežnej botanickej záhrady. Stačilo priliať štamprlík jari a v utorok mohli prísť pokojne aj Vianoce, tak by som mal všetko čisté. Žiaľ, po „rekordných" 90-tich minútach niekto zastavil stupačku. Potom sa už konečne dovolali aj majiteľovi bytu. Tomu, ktorý „nezodpovedne" neodstavil pri odchode byt od vody. Zvyknete na víkend bežne vypínať všetko? Ja iba keď idem na dovolenku. Tak mi odpustite, som ešte mladý, učím sa... A niekedy, keď sa staviam na zadné, ma učí život.

Spomenul som si na jedného môjho dobrého priateľa, ktorého zjedla rakovina. Prihováral sa mi z neba: „Paľko, ja som na Zemi až do odchodu používal strúhatko na ceruzky, ktoré bolo vyrobené pred druhou svetovou vojnou. Aj spinkovač som mal po starom otcovi. Doteraz určite bezchybne fungujú. Nastala doba konzumu. Nič nevydrží dlho, nevyrába sa kvalitne, nešetrí sa zásobami matičky Zeme. Ide o obrat. Lacno sa vyrobí, aby sa mohlo o rok pokaziť a zasa predať."

- Asi máš pravdu. Mne sa moderne vyrobený spinkovač či strúhadlo do pol roka vždy pokazí, - vyslovil som pošepky a stále držal v rukách hadicu, ktorá bola zle zalisovaná a tak tlak pri okraji roztrhal pletivo.

Prepáčte mi, spolubývajúci, nevytopil som vás ja. Doba nás vytopila. A tú určujeme my. Sami na seba teda pletieme bič. No ja mám strach, že aj ten bude nekvalitný a po prvom šľahnutí sa pretrhne. Bude to výhoda?

Buďte šťastní, Hirax

Aktivity Hiraxa:

Streda, štvrtok, 7. - 8. 7. 2010, Slovenský rozhlas, Regina, od 21:30 do 22:00, Čítanie z Hiraxovko cestopisu Úcta k prírode a úsmev ako zmysel života.

Štvrtok, 4. 11. 2010, Svet, Oficiálne vydanie Hiraxovho štvrtého románu "Nauč ma umierať".

Štvrtok, 4. 11. 2010, 16:37, Bratislava, Svet knihy Bene Libri (v centre mesta, Obchodná, druhé poschodie). Prvá Hiraxova čítačka k jeho štvrtému románu "Nauč ma umierať". Vstup jeden úsmev.

Utorok, 9. 11. 2010, Považská Bystrica, knižnica, havná budova, čitáreň o 16:04. Čítačka Hirax, vstup jeden úsmev.

Streda 10. 11. 2010 o 11:02 hod., Nitra, Krajská knižnica K. Kmeťka. Čítačka Hirax, vstup jeden úsmev.

Štvrtok 11. 11. 2011(-1) o 11:11, Šaľa, gymnázium. Čítačka Hirax, vstup jeden úsmev.