Svet je taký, akí sme my. A čo sme my, to vyžarujeme do okolia a to sa nám aj vracia. Zrkadlíme sa. Priťahujeme si takých ľudí, akí sme my sami. Naši partneri násobia naše kladné vlastnosti a zároveň šliapu po našich kurích okách, ktoré dobre poznajú, veď v sebe nosia tie isté.
Keď mi niekto hovorí, že jeho sused je klamár, odpovedám mu, že aj on je potom klamár. Minule sa mi sťažovalo jedno dievča, že jej priateľ je sebec. S pokojom som jej povedal, že ak je to pravda, tak aj v časti jej vnútra kraľuje sebectvo.
Sám seba som sa pýtal, prečo tak nerád chodím na návštevy k mame. Klamal som sa, že je to kvôli nej, lebo sa so mnou nevie rozprávať a necítim z nej lásku ku mne. Ale opak bol pravdou, ktorú som si po čase kajúcne natrel na chleba: „Veď ja sa s ňou nechcem rozprávať! V skutočnosti jej nedávam lásku ja!!!" Keď som vydoloval zo seba tento trpký poklad, zostal som z neho ako obarený. Najväčšie dary sú skryté v bolestiach. Rany osudu sú ako cukríky. Obal je bolesť spojená s trpkou udalosťou, sladké jadro je prichádzajúca pravda a celoživotné ponaučenie pre našu bytosť. Zmenil som postoj. Začal som mamu objímať a častejšie jej hovoriť, že ju ľúbim. Úprimne, nie z vypočítavosti. Prijal som ju takú, aká je. Prestal som sa snažiť ju zmeniť a nechal ju radiť mi. A neustále jej ďakujem, že ma porodila a vychovala. Pochopil som, že vzťah s hocikým môžem zmeniť jedine tak, ak ja sám v sebe niečo opravím. Prestal som hľadať chyby na iných. Ak mi začína niečo na niekom vadiť, v prvom rade sa pozriem do svojho vnútra.
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu