DVERE Č.1
– Do najlepšej nemocnice, akú tu máte, – vyslovil som svoje želanie taxi motocyklistovi. Nemal som síl si na hlavu nasadiť prilbu a ani sa ho držať. Letel ako drak a ja som naberal dojem, že keď zastane a otočí sa, nebude mu mať kto zaplatiť. Tú dvojnásobnú taxu, ktorú nakoniec so svietiacimi očami na mňa zabil. Nebolo energie bojovať, ale zmúdrel som, že ľudské vnímanie je silnejšie, ako by som očakával.
Do vestibulu hospitalu nevstúpil mladý muž, za akého sa pokladám, ale podlomený starec. Brali ma rovno do vozíka, lebo keby sa ma niekto pokúsil vystrieť na premiestňovacie lehátko, zabil by som ho pohľadom.
A potom nejaká infúzia, odoberanie krvi, moja večera na zemi, krvavý moč v skúmavke a štyridsať minút múk, ktoré neprajem žiadnemu nepriateľovi. Keď som dostatočne precítil poznanie, ako trpeli ťažko ranení vojaci počas svetových vojen, keď došlo morfium, rozhodol sa čarovný prútik spraviť „šmah“ a všetko behom sekundy odišlo. Všetka bolesť bola ta-tam. Neklamem. Tie dvere niesli nálepku „analgetikum“. A potom milý doktor vysvetľujúci mi, že mám asi ľadvinový kameň, či si to chcem dať došetriť u nich alebo doma (– Doma, doma, pán doktor, u nás to nejde cez doláre, – odvetil som mu), koľko mi trvá let domov, že vidí na mne, že som inteligentný a že mi predpíše morfiové tabletky. Thajsko a drogy si moc netykajú a tak som si lekársku správu veľmi dobre odložil. Aj tie tabletky. Zaplatil som 80 amerických dolárov. Chcel som im nechať 800, taký som bol šťastný.
Tri hodiny na to sa na krásnej pieskovej pláži opaľovalo tridsať päť ročné novoredeniatko a v hlave mu leteli myšlienky, aký je život krásny. Kúpalo sa, ako keby bolo prvý krát v mori, slnilo sa ako čerstvo vyliahnuté kuriatko a prihováralo sa tučným černoškách, či si tiež myslia, že život je strelený. Ale oni sa len smiali a ďalej lízali tie svoje mrazené tyčinky. Prvú koliku som mal za sebou.
DVERE Č.2
Pokračovanie nájdete na autorovom oficiálnom blogu